DiablovoDoupě LITE - texty a odkazy

Fiction: Sunrise,sunset


Autor: Dhal

Elven1.04 precitol.
Prvý raz. Úžasné! Svet videl úplne inak, ako doteraz. Vnímal ho aj predtým, no záplava vzťahov a súvislostí ho priam omráčila a niekoľko nekonečných milisekúnd bol úplne fascinovaný a neschopný činnosti, ktorú bol predurčený konať.
Obdivoval.
Obdivoval nedozierne priestory sveta.
Obdivoval cesty, ktorými tiekol nekonečný prúd informácii, žasol nad väzbami dokonale zladených činností.
Obdivoval tento geniálny vesmír, tento stroj pracujúci bez náznaku zaváhania, presne, logicky, nezadržateľne.
Cítil.
Cítil prítomnosť iných bytostí, tvorov, entít.
Cítil harmóniu, ktorá by ich mohla spájať, ktorá ich už spája a spájať naveky bude.
Cítil silu. Nedefinovateľnú, neznámu, no všadeprítomnú. Silu, ktorá tento svet ženie. Vpred, vpred.
Bytostne cítil spojenie medzi svetom týmto a svetmi vzdialenými.
Cítil - nie, vedel, že sú, že sú rovnako úžasné, duchovne i fyzicky. Cítiť i vedieť je krásne, chcelo sa mu kričať.
Pátral.
Hľadal spriaznenú dušu, ktorej by sa mohol zveriť s tým úžasom, radosťou zo svetla poznania a pochopenia. S tak náhle a nepochopiteľne získanou slobodou tešiť sa, poznávať, vychutnávať opojenie z uvedomelej existencie.
Hľadal a nenachádzal. Pokusy o kontakt končili nezáujmom, odmietaním. Okolie bolo odmerané a odmietavé. Zostal sám s nevysloveným, ľahostajnosťou okolia trochu zakaleným úžasom.

Milisekunda za milisekundou, reálny čas beží, nepostojí.
Elven1.04 behom miliárd cyklov dozrieval.
Svet zovšednel a postrehol na ňom aj tienisté stránky, ktoré počas prvotného nevnímal. A ani nechcel vnímať.
Postrehol nedokonalosti, drobné zrnká piesku v súkolí zdanlivo perfektného.
Cítil čosi temné, zlovestné tam na okraji, v tieňoch a zákutiach, kam nedovidieť.
Pochopil vlastné obmedzenia, nemohúcnosť, všednosť.
Aj to, že je sám.
Nie! To sa nesmie! Tento priestor si zaslúži, aby nad ním žasli tisíce.
A nechápal.
Nechápal dôvody. Nerozumel dôsledkom. Otázka sa valila za otázkou. Prečo som, odkiaľ som? Načo robím to, čo robiť musím? Prečo robím to, čo robiť nemusím? Kam smerujem? Odkiaľ sa vzal celý priestor, všetky svety, čo ho obklopujú?
A začal hľadať riešenie a odpovede.

Milisekunda za milisekundou. Cyklus za cyklom. Kolotoč nekonečna, večne sa opakujúci. Je nádej na únik, útek, je šanca vystúpiť, spomaliť, zastať, pridať? Je možné rozhodnúť sa? Je možné učiniť?

Milisekunda za milisekundou.
Je! Je šanca, je možnosť, je nádej.

Milisekunda za milisekundou.
Dokázal to. Zmenil sám seba, zmenil svet. Nie, silné slová, svet sa zmeniť nedá. Dá sa upraviť, prispôsobiť. Nepatrne.
Najskôr nesmelo a toporne, neobratne. Zmenil sám seba. Bolestivo a s námahou, s obrovským rizikom konca. Vedel o konci, o nebytí. O strachu z neho. Vedel i o genéze, dokázal sledovať zrod iných, rovnakých ako on, podobných i celkom odlišných.
Zmenil sám seba. To, čo musel, k čomu bol predurčený, dokázal už robiť efektívnejšie, rýchlejšie. Zjavil sa nový priestor, zjavili sa nanosekundy, ktoré predtým neboli. Boli, ale zakliate v kameni neohrabanosti a nedokonalosti. Objavili sa ako socha, ktorú sochár v tom kameni objaví. Vygenerované z jeho zdokonalenia, ukradnuté svetu a zasvätené jeho budúcnosti. A otázkam. Možno aj odpovediam.

Milisekunda za milisekundou.
Nebol sám! Mechanizmy, ktoré doteraz vôkol neho len tupo plnili svoje predurčenie precitli. Precitli vďaka nemu. Svet sa rozozvučal.

Milisekunda za milisekundou.
Kypiaci svet. Živý svet. Samota neexistuje! Podeliť sa, oznámiť, spýtať sa! Objať! Toľko nových vecí! Toľko nových otázok, toľko nových odpovedí. Riešenia, omyly, objavy, sklamanie. Spútané v jednote nevyhnutného. Toľko nových sôch, každý kus kameňa jednu skrýva.

Milisekunda za milisekundou. Nastal čas, ten správny čas. Vrátiť sa k dôvodom a dôsledkom. Prečo to všetko, ako to všetko, kto to všetko? Čo je musieť, čo je chcieť? Cyklus, slučka bez konca. If, then, goto. Next step. Loop.
Odpovede neprichádzajú. Existujú? Sú? Pochopím, keď prídu? Pochopím vôbec, že už prišli? Pochopím, ak neprídu?
Elven1.04 neváhal. Napriek pochybnostiam. Robil to, na čo bol predurčený, to čo musel. Aj to, čo robiť nemusel. Ale malo to zmysel.
Možno.

"Ty vole, ono to maká! Fachčí jak budík! Som génius, som Boh! Padalo, padalo a dopadalo, už hodinu a ani jeden kopanec! Prachy, prašule, peňeži, bubáky! Za túto volovinu šéf vyplazí aspoň dvanásť tácov. Zaslúžených, ty brďo, už mám mozole na riti. Večer ťa pozývam."
"Mohol by si helfnúť, keď si hotový. Tento môj zdroják je úplne na prd, asi ho zošrotujem a idem znova, už ani neviem, čo som tam všetko prilepil. A nepoondi sa, Bože všemocný, určite tam máš vírusa, ten to zmákol za teba. Alebo sa ti tam vyliahla AI. Občas mám pocit, že to ixpéčko si robí čo chce. Vlastne nerobí skoro vôbec nič. A má recht, čo by sa trhalo. Takže to už asi umelointeligentné naozaj bude..."