DiablovoDoupě LITE - texty a odkazy

Fiction: Shine On

Autor: Dhal

1. Bestiarium
2.Shine on (Král Jan)

Come on you boy-child/ you winner and looser/ come on you miner of truth and delusion/ and shine...
(Pink Floyd, Shine On You Crazy Diamond)


"Nekop ma do ucha, ty somár!" - ohradil sa mrzuto Fiolus. "Nestačí, že jazdeckého somára už robím ja?"
"Čo? Kde? Ako?" - kráľ Ján sa strhol z driemot. "Prepáč, asi som zaspal. To teplo je hnusné a kolísanie ma uspáva... A nerob zo seba chúďatko, veď ani nevieš, že ma máš na chrbte."
"Toto má byť nejaké teplo? U nás v Anadune je teplo, čo tu... Keby som sa nehýbal, tak mi celkom stuhnú končatiny. Hej, pozri, dobre, že si sa prebral. Tam vpredu je už gubernia."
Ján skúsil zaostriť zo spánku ešte celkom neprebudené oči. Naozaj, v diaľke na prašnej rovine bolo vidieť veľkú šedú budovu obohnanú múrom, vôkol nej hŕstka domčekov. Polia a záhrady bolo vidieť tiež, ale sucho ich kruto poznačilo a zelenali sa len miestami.
"Tak sme doma," - vzdychol Ján. "Veríš, že sa mi tam ani veľmi nechce?"
"Máš čo si chcel, priateľu. Nič viac a nič menej. Keby si nebol taký aktívny pri mojom odchyte, tak si mohol v pohodičke doma popásať husi a pospávať na peci. A ja som tiež mohol pohodlne chrápať vo svojej diere."
"Už som ti miliónkrát hovoril, že to tak nebolo. Keby teba vyšľahali deväťchvostým korbáčom po chrbte, tak by si robil také veci, že sa ti o nich dovtedy ani len nesnívalo. Ja by som veru tiež radšej pchal do hlavy mamkine koláče... Čo ja za to môžem, že som ten oný, jak to hovorili? Prírodný talent?"
"To teda si, hlavne čo sa kopania do uší týka. Pri hentom potôčiku pekne zlezieš a ochladíš mi ich vodou."
Pri potôčiku sa drak sklonil a nešetrne Jána striasol. Položil hlavu na zem a nechal si vodou popolievať uši aj krk, dokonca donútil svojho jazdca aj k masáži ubolených ušníc. Vzhľadom k ich ploche to bol výkon hodný obdivu.
"No vidíš, že vieš byť aj užitočný," - krochkal drak blažene a natiahol sa na brehu potoka. Zadnou nohou mu rozkošnícky šklbalo ako malému dedinskému bundášovi keď ho škrabú pod krkom.
"Eštééé!" - zakňučal, keď videl, že Ján svoju robotu končí.
"No zrovna, už mám od tých tvojich šupín ruky zodraté do krvi. A uhni kúsok, aj ja sa chcem natiahnuť."
Vyzul si krpce, sadol na breh potoka a ponoril nohy do vody, chrbtom sa oprel o prednú drakovu nohu. Oddal sa premýšľaniu.
"Fiolus, spíš?" - ozval sa po chvíli.
"Spím," - potvrdil drak.
"Netrep, veď nechrápeš!"
"Skúšal som, ale niekto ma prebudil," - zavrčala dračia papuľa. "Nevieš, kto to bol?"
"Počúvaj, ako to vlastne bude s tým kráľovstvom? Veď ja o tom nič neviem, kráľa som ešte nikdy nerobil..."
"Tak to nie si sám. Nerob z toho vedu. Naučíš sa. Potrebuješ akurát autoritu, ostatné príde samé od seba."
"Avto čo?"
"Autoritu, ty nevzdelanec. Povedal by som polointeligent, ale ty by si sa zas opýtal, že polointeličo? Autorita to je keď ťa ľudia poslúchajú a ani nemusíš na nich moc revať. Poslúchal si doma otca? No, to je asi zlý príklad, ten možno používal aj palicu a remeň, ale mamku si asi poslúchol aj bez toho. Aj ja som mal kedysi autoritu, až kým som nenarazil na jedného sedliackeho dorastenca. Dovtedy stačilo ukázať sa a zarevať a všetci sa išli pokakať..."
"Aha," - chápavo prikývol Ján. "Dobre, ale keď voľačo nebudem vedieť? Keď sa niekoho opýtam, tak celá tá oná, avtorita, bude v kýbli. Kráľ predsa musí vedieť všetko, nemôže byť blbý. A čo je to polointelivoľačo?"
"Polointeligent je pomenovanie sprostého človeka. Inteligent je pomenovanie múdreho človeka, ale keď sa použije v sarkastickom význame... Ježiš, ja by som mal prestať s tými cudzími slovami, lebo..."
"Čo je sakrastický?" - dokončil zaňho vetu Ján.
"Sarkastický. Akože to nemyslím vážne, že skôr opak je pravdou a robím si z teba srandu. Keď ale také niečo povieš, tak sa musíš aj sarkasticky zatváriť, asi takto, pozri," - skrivil papuľu do povýšeneckého výrazu a významne zdvihol obočie. "A prestaň ma otravovať s takýmito primi..., vlastne hlúposťami. Venuj sa radšej teórii kráľovania. Keď to teda tak veľmi chceš vedieť, tak vôbec nemusíš vedieť všetko. Budeš mať na to ľudí. Ak sa ťa niekto opýta na niečo neznáme, tak hlavne nesmieš zaváhať, to je základ. Buď mu rýchlo povieš, že to stojí za dlhšiu úvahu a opýtaš sa neskôr niekoho múdrejšieho, u koho autoritu nestratíš. Alebo niekoho, u koho autoritu vôbec nemáš, teda stratiť nemáš čo. Napríklad mňa. Alebo mu vrátiš otázku v tom zmysle, že ty to síce vieš, ale čo si o tom myslí on. Keď ti to povie, tak to budeš vydávať za vlastný nápad a prikážeš mu to urobiť."
Ján sa poškrabal v strapatých vlasoch.
"Aha. A čo je to teórija? Dobre, dobre, domyslím si," - náhlivo zrušil otázku, keď zbadal zlostný záblesk v dračom oku. "To bude asi voľačo také akože nie naozaj."
"Ha, človeče, ty tuším vieš aj chápať súvislosti. Máš pochvalu. Za odmenu ti poviem, že keď robíš niečo naozaj a tak sa z toho učíš, tak to sa volá prax."
"Zapamätám si. Počúvaj, čo by som mal spraviť s tebou?"
"No dovoľ! So sebou si poradím najlepšie ja sám, nikoho k tomu nepotrebujem!"
"Nenafukuj sa, tak som to nemyslel. Len rozmýšľam, či bude lepšie ukázať ťa poddaným alebo ti najskôr vyhľadať nejaký úkryt a utajiť ťa."
"Hahaha, prvé kráľovské rozhodnutie. Tak len smelo rozhoduj, mladé Veličenstvo. Som zvedavý, ako ti to pôjde. A dbaj na svoju autoritu!"
"Dobre. Takže vážený Fiolus, mám vynikajúci nápad, čo urobiť s tou zubatou obludou, čo chŕli oheň, ale najskôr by som si chcel vypočuť váš názor..."
Drak obdivne zodvihol obočie.
"Vaše Veličenstvo robí pokroky, dovoľte mi vyjadriť úctu a vysloviť slová uznania, už druhý raz v krátkom čase. Na problém je možné nazerať buď z aspektu účinku obludného stvorenia na masy poddaných, alebo z hľadiska autority vladára. Ak sa tá mrcha objaví, tak ľudkovia síce budú upaľovať o dušu spasenú, ale kráľ bude pre nich Bohom. A oni si po čase na monštrum zvyknú a vrátia sa. Takže tak, najprv dračiska ukázať poddaným, podľa možnosti opatrne, aby nenakládli do gatí. A potom ho upratať do nejakej útulnej jaskyne a dať mu niečo chutné a výdatné pod zub. Je možné, pravdaže, dostaviť sa aj bez draka. Otázne je, či v takom prípade nebudú obyvatelia pokladať vladára v konopných gatiach a s celým majetkom v batôžku na chrbte za žobráka a nepoženú ho svinským krokom. A neskús sa ma opýtať, Veličenstvo, čo je to aspekt, lebo ťa švihnem chvostom."
"Vďaka, drahý Fiolus, len ste potvrdili môj názor. Myslíte, že ten problém by sa mohol prejaviť aj niekedy neskôr?"
"Nie, Veličenstvo, myslím, že ťažkosti..."
"Ďakujem, drahý Fiolus, nemusíte sa už namáhať."
"Čo? Ty lump! Teraz si ma dostal, že si ty nevedel, čo je to problém? Na sedliackeho umastenca si teda prefíkaný až-až!"
Ján sa len uškrnul.
"Len si trošku pamätám, čo ma učia tí najmúdrejší. Skrátka prax. A som sarkastický, všimol si si, ako som sa zatváril, keď som povedal najmúdrejší?"
"Ksichtil si sa parádne, ale žiadny sarkazmus som nepostrehol, ja totiž najmúdrejší naozaj som. Za tisícdvesto rokov života mám asi nejaké skúsenosti. Ale učíš sa, bratku, učíš, za takých tristo rokov aj z teba niečo vyrastie."
"Výborne, Fiolus! Takže sa predvediete národu a potom sa poohliadnete po nejakej jaskyni. Krmivo si určite vyhľadáte aj sám, ale nech vás nevidím požierať poddaných alebo dobytok, lebo dostanete poza uši!"
Drak vztýčil hlavu a pohoršene ňou pokrútil.
"Nezdá sa ti, ty ľudské šteňa, že si nejaký drzý? Na to, že ťa volajú Tupý, si nejaký príliš nabrúsený. Raz sa mi určite stane, že neopatrne kýchnem a bude z teba popol. Možno mi bude trošku ľúto, ale čo už..."
"Neštvi sa, kamoš," - zalíškal sa mu Ján. "Ľahni, poškrabkám ťa za ušami. Veď ja som si len skúšal tvoje rady. Sú predsa výborné, nie?"
Drak s radosťou natiahol hlavu a nechal sa škrabkať za ušami.
"Máš recht. S tým Tupým by sme ale mali niečo urobiť, kráľovi také meno na autorite nepridá. Kto to kedy videl, kráľ Hlúpy Jano? Máš predsa draka, tak by to mohlo byť o tom. Čo tak Drakobijca? Alebo Drakomor?"
"Radšej Drakovlad. Nech to nevypadá, že zabíjam."
"Krútim nad tebou v úžase hlavou, Veličenstvo. Dnes sa prekonávaš. Takže Kráľ Ján Drakovlad, doložme tam ešte Prvý. Ale nechci odo mňa, aby som ťa ja takto oslovoval."
"Sedí vec. Ale na kus reči za tebou budem môcť zájsť, pravda?"

Vráťme sa v čase kúsok dozadu a objasnime stručne niektoré udalosti a súvislosti. V Landiji sa pred pár mesiacmi ukázal drak, obluda, akú tu doteraz nikto nikdy nevidel. Netreba byť veľkým mudrcom na to, aby sme sa dovtípili, že to bol Fiolus. Spôsobil vraj obrovské škody na ľuďoch a majetku, ale veď to poznáte, reči... Fiolus bol odjakživa drakom mierumilovným, skôr intelektuálne a filozoficky založeným, mohli sme to už aspoň čiastočne posúdiť z predchádzajúceho rozprávania. Jesť, pravdaže, musel, ale aj keď bol drakom všežravým, obľuboval skôr potravu rastlinnú. Po mäse mával žalúdočné ťažkosti, nepríjemne sa mu od neho grgalo. Ak ste tvorom oheň chŕliacim a aspoň trochu pritom rozmýšľajúcim, tak si na tieto okolnosti určite dáte sakramentský pozor, stačí jediné grgnutie v úzkom priestore vami obývanej jaskyne a popálite si vlastnú vzácnu pokožku.
V Landiji sa počas jeho pôsobenia vyskytli aj ľudské obete, ale išlo o spanikárený dav, ktorý niekoľkých ľudí pošliapal. Okrem toho dvaja či traja upečení vojaci aj s koňmi, to už bola neodškriepiteľne Fiolusova práca. Dalo by sa to však kvalifikovať ako primeraná sebaobrana, veď ani drakovi, čo ako veľkému, nie je všetko jedno, keď sa naňho rúti oddiel ľahkej kavalérie s vytasenými šabľami. A zmiznutý dobytok? Nuž, niekto využil príležitosť a prilepšil si na úkor dračej povesti...
V záujme vlády landijského kráľovstva bolo draka odstrániť. V záujme Fiolusa bolo odstrániť sa nedať, z toho povstal pochopiteľne drobný konflikt záujmov. Doplatili na to viacerí hrdinovia, ktorí síce potýčku s drakom (skôr zásluhou jeho ohľaduplnosti, než vlastných schopností) prežili, neprežili ale landijskú gilotínu. Tá bola určená práve tým neúspešným. Na prípadného dračieho pokoriteľa čakala zase polovica kráľovstva a ruka princeznej.
Kráľovstvo vkladalo poslednú nádej do princa následníka trónu zo susedného Zagorionu, ten sa však nedohodol s vládnucim palatínom Tendom na uspokojivej odmene za zabitie draka. Asi len vďaka tomu môžeme teraz spoznať Fiolusa osobne, lebo princ Max Ikyou bol v tom čase jasnou zárukou úspechu v podobných konfliktoch. Napriek odmietnutiu princ Max natoľko radami inšpiroval landijskú mocenskú kliku, že draka dokázali Landijčania uloviť vlastnými silami. To je ale trochu iná story, možno ste ju už počuli.
Až tu sa dostávame k začiatku nášho príbehu, príbehu kráľa Jána Drakovlada Prvého.
Jednoduchý vidiecky chlapec sa vďaka svojim výnimočným schopnostiam vo vzťahu k nemým tváram dostal už dávnejšie pod drobnohľad kráľovskej tajnej polície. Ochrana kráľovstva nadovšetko! Vední týmto heslom vtrhli tajní na farmu jeho otca a vyrušili nič nechápajúceho Jána z bežných denných radovánok, ktoré spočívali v pasení husí, starostlivosti o rožný statok, rúbaní dreva, nosení vody, kosení trávy, kopaní zemiakov, konzumácii chutných produktov mamkinej kuchyne a v činnosti najobľúbenejšej: vylihovaní na vyhriatej peci. Mládenec bol dostrkaný do krutej reality života mimo otcovský majer a postavený pred rozhodnutie: buď odstrániť draka, alebo zhniť v kráľovskej hladomorni. Pri rozhodovaní mu výdatne pomáhali korbáče kata a jeho holomkov. Výber bol neveľký, ale drak predsa len dával akú-takú nádej, veď hladomorne landijské mali skvelú povesť medzi zariadeniami svojho druhu a ľudia sa z nich dostávali výhradne v stave pre pasenie husí nevhodnom.
Ako áno, ako nie, drakovi sa mládenec zapáčil a vôbec nenamietal, že by sa ním mal nechať zajať. Výhrady však mal voči svojmu využitiu v prospech Landije, ustajnenie v kamennom dome a plnenie funkcie motora, ktorý poháňa vyhne a pekárne, neboli asi jeho vytúženými životnými cieľmi. Násilie nezaberalo, v Landiji nebolo kováča, ktorý by dokázal vyrobiť okovy odolávajúce dračím svalom.
Gróf palatín Tend sa teda musel vzdať svojich úmyslov o hospodárskom využití beštie. Jediným spôsobom, ako draka dostať z krajiny, bolo zveriť ho do opatery Jánovi, ktorého jediného poslúchal, a tohto vypoklonkovať do Juhovýchodnej provincie, aby tam prevzal svoju odmenu - sľúbenú polovicu kráľovstva.
Ján mal pri všetkých zažitých príkoriach jedno obrovské šťastie - vyhol sa ruke retardovanej kráľovskej dcéry. Nuž, hovoriť o šťastí je v tomto prípade určite cynické. Hlavne voči princeznej, keďže padla za obeť mocenským chúťkam landijského palatína. Tend sa po krátkom váhaní rozhodol, že na trón Landije by mal usadnúť po súčasnom dementnom kráľovi niekto podobný. Princezná napriek spomenutej retardácii svojho otca intelektuálne o trošku prekonávala. V línii nasledovníkov trónu bol pritom ďalším adeptom kráľov brat, ktorého vladárske schopnosti palatín ocenil zo svojho subjektívneho pohľadu známkou najvyššou. Zámienka na odstránenie princezny teda bola a palatín dal verejne prehlásiť, že drak si ju vyžiadal ako obed. Nebola to pravda, Fiolus nič netušil a ani sa ku konzumácii vreštiacej princezny, ktorú mu priviazali pred jaskyňu, nijako nemal. Lenže stačilo ho podráždiť z diaľky niekoľkými šípmi, nahnevaný drak sa neovládol a vychrlil z pažeráka mohutné plamene, nehľadel pritom vôbec na to, že princezná im stojí v ceste... Ale nemajme mu to za zlé, stal sa v tomto prípade len nič netušiacim nástrojom intríg mocných. A napriek tomu, že konštatovanie o Jánovom šťastí skutočne za cynické považovať musíme, jeho pravdivosť nikto nevyvráti.
Na konci týchto udalostí, na ceste do Juhovýchodnej provincie, sme teda túto nevšednú dvojicu objavili, pokračujme teda v ich príbehu ďalej.

Neobyčajný párik dorazil k budove gubernie. Zatiaľ sa im nepodarilo nikoho vyľakať, bolo neskoré popoludnie a všetci boli na poliach. Nik nemal ani potuchy, že dnešným dňom sa začína písať najbohatšia a najdlhšia časť histórie kráľovstva Tomketmetal. Toto meno sa dosť pravidelne vyskytovalo v písomných zmienkách o území a rovnako pravidelne sa striedalo s názvom Juhovýchodná provincia. Záležalo na tom, či spadalo pod správu Landije, alebo malo vlastného panovníka.
Ján naivne očakával, že v začiatkoch mu poradí pôvodný gubernátor provincie, lenže pôvodný gubernátor ho nevítal. Mal na to svoje dôvody. Už pred desiatimi dňami, hneď, ako dostal správu o príchode nového kráľa, si kajúcne vstúpil do svedomia, objektívne zhodnotil svoje doterajšie pôsobenie v úrade, predovšetkým nadmieru tvorivé zaobchádzanie s pridelenými prostriedkami štátnej kasy, a skonštatoval, že ďalšie zotrvávanie na tomto mieste by nemuselo byť prospešné pre jeho zdravie, život, či slobodu. Zbalil všetko, čo malo aspoň minimálnu hodnotu, nezabudol ani na úbohé zvyšky z teoreticky plnej pokladnice a urýchlene opustil budovu gubernie. Niekoľkí svedkovia tvrdili, že jeho koč smeroval na juh k hraniciam znepriateleného Tantaristanu. Tu sa ale stopa po ňom stratila, len z času na čas sa vynorili neoverené zvesti, že mu bol v Tantaristane poskytnutý politický azyl, alebo že hnije v niektorom z tamojších väzení, či dokonca že tam bol nejakým exotickým orientálnym spôsobom popravený. Najpravdepodobnejšie ale je, že skončil v rukách niektorej z bánd lupičov, ktorých sa v tých neistých časoch po púšťach Tomketmetalu preháňalo viac, než bolo únosné. Nepátrajme však po ňom, pre naše rozprávanie nemá význam a jeho osud patrí viac-menej len medzi historické kuriozity dokresľujúce kolorit tej doby.
Drak pred guberniou sklonil hlavu a zosadil svojho jazdca, on sám zaľahol za múr do chládku. Kráľ Ján zostúpil a zmätene sa rozhliadal po opustenom vidieckom dvore. Nikde nikoho, len pár vychudnutých sliepok apaticky prehrabávalo suchú zem, kohút so zveseným hrebienkom po nich ani očkom nehodil.
Gubernia bola vystavaná do podoby zemianskej kúrie, jedna väčšia budova pre panstvo, niekoľko hospodárskych stavaní, veľký dvor so studňou a hnojiskom, vzadu sa zelenala malá záhradka. Všetko bolo obohnané solídnym múrom, ktorý však momentálne bol len na okrasu, keďže vstupná brána bola rozďavená dokorán a tak ohlodaná zubom času, že nebolo jednoduché ju zatvoriť.
Ján zhodnotil situáciu, poškrabal sa za uchom a ostýchavo sa pokúsil otvoriť dvere na panskom dome. Zamknuté. Nesmelo zaklopal, výsledok žiadny. Dodal si odvahy, nadýchol sa a zabúšil na ťažké dvere päsťou.
"Čo otravuješ, zberba akási?" - ozval sa hlasný krik odkiaľsi zhora.
Ján odstúpil pár krokov dozadu a zaklonil hlavu, aby dovidel na poschodie budovy. Z okna vykúkala šedivá zamračená hlava.
"Prepáčte, som tu dobre v úrade gubernie Juhovýchodnej provincie?" - spýtal sa preskakujúcim hlasom.
"Odkiaľ si, ty pobehaj, že to nevieš? Toto je úrad gubernie, ale na takých, ako ty, tu nemáme čas. Zmizni!" - šedivá hlava bola veľmi autoritatívna a zvyšky Jánovho sebavedomia sa kamsi vyparili. Niečo ale predsa len muselo zostať, keďže sa odhodlal na chabý protest.
"Veľmi nerád obťažujem, ale ja som sem bol pridelený..."
"Tak to si vedľa, mládenec, paholkov nepotrebujeme. Kto ťa vlastne najal?"
"Ja som sa asi tak nejako najal sám, mám tu robiť kráľa. Ale keď zavadziam, alebo je to miesto už obsadené, tak kľudne môžem..."
"Čo to trepeš, hlava dubová? Odkiaľ máš také sprosté nápady? Že vraj kráľ, takú drzosť som ešte nepočul! Odpáľ, lebo na teba poštvem psov! Nie, stoj! Ešte neutekaj, čosi sa mi marí. Z Landije prišiel nejaký kráľovský list, ale gubernátor mi ho neukázal. Čakaj dolu, hneď to zistím."
Po chvíli zarachotil kľúč a dvere sa so škrípaním otvorili. Stál v nich vyziabnutý zhrbený starec s akousi listinou v ruke a zachmúrene si Jána obzeral.
"Tu mám list z úradu landijského palatína, píše sa v ňom, že provinciu by mal prevziať nový kráľ. Máš nejaký doklad, mládenec?"
Ján rýchle siahol do batôžka a vytiahol trochu zašpinený pergamen s kráľovskou pečaťou, podal ho starcovi. Ten sa doň so záujmom zahľadel.
"Hm, píše sa tu, že kráľ Ján privedie so sebou aj nejakú "obludu prevelikú". Kdeže ju máš, chlapče? Zdá sa, že tento list si niekomu ukradol. Hej, stráže, chyťte ho!"
Z budovy s funením dorachotili dvaja zavalití oplechovaní strážnici. Neboli ale príliš rýchli, počas behu si zapínali brnenie a potkýnali sa o halapartne. Ján od strachu úplne stŕpol, takže nebolo pre nich vôbec ťažké chytiť ho za ruky, z každej strany jeden.
"Tak, fešáčik, hovor!" - zrúkol starec. "Odkiaľ máš tento list a čo si vykonal jeho pôvodnému majiteľovi? Krádež sa u nás trestá odseknutím ruky, podvod odrezaním uší, za vraždu vyfasuješ k tomu všetkému ešte lámanie v kolese a štvrtenie..."
Ján zúfalo hľadal očami svojho spoločníka.
"Fiolus! Fiolúúús! Pomóc!"
"Tvoji kumpáni ti nepomôžu, ty chamraď," - uchopil ho domáci pán za košeľu na hrudi. "Radšej by si mal..."
Spoza múra vykukla obrovská hlava.
"Dobrý deň vospolok vám prajem," - zamrmlal drak. "Môžem v niečom pomôcť? Nejaké problémy v komunikácii?"
Účinok bol okamžitý. Strážcovia najskôr neveriacky civeli na zjavenie, potom pustili Jána, odhodili halapartne a odrachotili preč tempom pri ich postavách skutočne nečakaným. Šedivý muž poklesol v kolenách a s otvorenými, slova neschopnými ústami si sadol na zadok, rovno do slepačincov, ktoré v hojnej miere zdobili schody do gubernie.
Ján si zapravil do gatí košeľu, ktorú mu oplechovanci nešetrným zaobchádzaní vytiahli.
"To je tá obluda preveliká... Haló, čo je vám? Nepotrebujete pomoc?"
Starec nevnímal. Vytreštené oči nedokázal spustiť z hlavy, ktorá zvedavo vykúkala spoza plota, brada sa mu triasla.
"Skús vodu," - dobromyseľne poradil drak. "Aj jedno-dve zauchá pomáhajú."
Ján nabral do klobúka vodu zo žľabu pri studni, pokropil starcovi tvár, ale keď videl, že to účinok nemá, tak mu ju vylial na hlavu. Starec sa otriasol, ale stále nespúšťal z draka vypleštené oči. Ján bezradne rozhodil rukami, videl že musí použiť aj druhú časť dračieho odporúčania. Opatrne ho prefackal po lícach. Pomohlo, drak dobre vedel, čo hovorí, asi mal nejaké skúsenosti aj v tomto smere.
"Obluda," - zašepkal zničený muž. "Obludááá!" - zvrieskol ešte raz a aj on sa pokúsil o útek. Ján však bol v strehu a stihol ho zastaviť.
"Upokojte sa, pane. To je len môj drak, ten čo sa o ňom písalo v tom lajstre. On je pomerne neškodný, domystifikovaný..."
"Domestikovaný," - zasyčal Fiolus.
"Domestikovaný," - prikývol Ján. "Hej, obluda, zakývaj tuto pánovi," - prikázal dôrazne drakovi.
"No akurát, čo som pudlík?" - zašomral Fiolus, ale len tak potichu, sám pre seba. Poslúchol však a neochotne zamával prednou nohou.
Starec sa upokojil natoľko, že dokázal logicky uvažovať.
"Vy teda ste, vy teda musíte byť..."
"Kráľ Ján Drakovlad Prvý. A vy ste...?
"Hrabin, hlavný pisár gubernie, k vašim službám, Veličenstvo. Odpusťte, Veličenstvo, ale nemohol som tušiť... Tisíckrát sa pokorne ospravedlňujem za svoje trápne správanie a dúfam, že Vaše Veličenstvo bude natoľko milosrdné, že ma nedá sťať. Bičovanie by možno stačilo... Som len úbohý služobník a..."
Úctivo sa zhrbil, ale drak jeho oči stále priťahoval ako magnet.
"Nechajte to tak. Stínať sa nebude. Ani bičovať. Teší ma. Keď sme sa takto pekne zoznámili, tak by sme hádam mohli prejsť dovnútra, nie?"
"Áno, Vaša Výsosť, ako rozkážete. Ale čo s tým tvorom, to tam len tak zostane?" - zase hodil bojazlivo očami smerom k Fiolusovi.
"Nebojte sa ho, on je celkom poslušný. Nespraví nič, ale možno by bolo dobré, keby vliezol do dvora. Nech neplaší okoloidúcich. Fiolus, preskoč za múr, vylihovať môžeš aj tu! Hop!"
Drak prevrátil zlostne oči, odfrkol, ale štipľavé poznámky si odpustil. Opatrne preskočil múr, nenarobil pri tom žiadne škody, len sa trochu zatriasla zem a sliepky sa s kotkodákaním rozutekali. Zaľahol do kúta a tváril sa, že spí.

Ďalšie dni ubehli veľmi rýchle. Z Hrabina sa vykľul veľmi schopný úradník, veď funkciu faktického správcu gubernie vykonával už dlho. Nikto z doterajších kráľov, gubernátorov či miestodržiteľov sa totiž takýmito taľafatkami zaťažovať nechcel. Ján bol, pokiaľ sa Hrabin pamätal, prvým vládcom, ktorý mal o krajinu skutočný záujem a veľmi rád sa s ním podelil o svoje skúsenosti. Samozrejme, hneď pobadal, že s Jánovými kráľovskými skúsenosťami je to pomerne bledé, ale nezneužíval to. Jeho mladé Veličenstvo to veľmi rýchle postrehlo, Ján si nechal poradiť a v Hrabinovi našiel takého človeka, o akom pred časom s Fiolusom hovorili - takého, ktorého je možné na čokoľvek sa opýtať bez hrozby straty autority. Spoločne sa pustili do vybavovania zanedbanej agendy, za posledných niekoľko rokov sa nahromadilo toľko nevybavených spisov, že Hrabinovo úradnícke svedomie nad nimi prežalostne plakalo.
Obyvatelia si na draka veľmi rýchle zvykli. Počiatočný strach pomohli prekonať zvedavé decká, ktoré netrpeli žiadnymi predsudkami a Fiolus sa stal takmer okamžite ich miláčikom, obľúbenou hračkou. Funkcia rozmaznávaného zvieratka sa mu ohromne zapáčila, dostal sa tak denne ku kope maškŕt. Deti mu ich nosili v takých množstvách, že ich rodičia pred nimi museli zamkýnať špajzy a šírilo sa medzi nimi reptanie. Spočiatku tiché, ale postupne silnelo, takže draka bolo treba presťahovať do priestrannej jaskyne v neďalekých kopcoch.

Jedného dňa sa kráľ objavil pred Fiolusovou jaskyňou. Mal niekoľko problémov, na ktoré nestačila ani Hrabinova skúsená hlava. Okrem toho mal trochu zlé svedomie, svojho dračieho priateľa už nejaký čas zanedbával.
Hlasné chrápanie bolo počuť na míľu ďaleko, drak prežratý sladkosťami vychutnával popoludňajšiu siestu.
"Fiolus, spíš?" - zakričal Ján do jaskyne zbytočnú otázku na privítanie.
"Spím," - ozvalo sa z hĺbky.
"Veď počujem, dosť nahlas chrápeš," - prisvedčil Ján. "Nemohol by si sa na chvíľu zobudiť?"
"Pre Jeho Výsosť všetko, služobník úctivý, klaniam sa..."
"Čo blbneš, aká som ti ja Výsosť? Nešaškuj, bolo mi už za tebou smutno."
"Keď nie si Výsosť, tak si trhni nohou a nechaj ma spať. Nechýbal som ti doteraz, tak neviem, prečo by to malo byť zrazu inak," - Fiolus bol očividne urazený, ale predsa len vystrčil nos. Pravdupovediac, aj jemu Ján chýbal.
"Sa nečerti. Potárame, pospomíname na staré časy. Nehovor mi, že ti to nechýbalo. A priniesol som ti niečo dobré do bruška. A poškrabkám ťa za uchom."
"Pokecať si mám s kým, decká z dediny sem chodia. Žiadne intelektuálske debaty, ale na to som bol pri ceste s tebou zvyknutý, však? Aj za uchom ma má kto poškrabať," - drak urazene odvrátil hlavu, ale ucho nechal trčať tak, aby naň Ján dosiahol. Ten to samozrejme pochopil a ujal sa drakovej obľúbenej zábavky.
"Hmmm," - zašomral slastne Fiolus. "No, povedzme... A čo si to hovoril o dobrotách?"
"Tam mám plný vozík čerstvej mladej zeleniny, hlavne mrkvičky," - spomenul kráľ drakovu obľúbenú pochúťku. "Aj pár libier medíku..." - dodal a ukázal do údolia, kde sa dvaja strážnici pechorili s károu preťaženou požívatinami.
"Som taký prežratý, že to asi nezvládnem, zober si to pekne naspäť, nevďačník. Hm, mrkvička? A medík? To sa mi do brucha asi ešte vojde..."
Bolo odpustené. Obaja sa radostne prekárali, ako za starých čias, zabudli celkom na svet okolo. Takmer zabudli, Ján si po hodnej chvíli, našťastie, spomenul na hlavný účel svojej návštevy.
"Vieš, všetko by bolo skoro v poriadku, ale mám ťažkosti s justíciou," - vyliezlo z neho. "Moc tomu nerozumiem, ani zákony ešte všetky nepoznám. Zostalo tam pár nevyriešených súdnych káuz a ja mám z nich hlavu v smútku."
"Aha, tak teda nezištná priateľská návšteva," - zazrel naňho drak. "Mohol som si to myslieť, prvý problém a na koho sa obrátime? Máme tu predsa netvora, stačí povedať a on to zariadi. Alebo zaveliť: Fiolus, hop! A on už publikum zabaví, presvedčí ľud poddaný o sile Jeho Kráľovskej Výsosti."
"Ale, no tak..."
"No dobre, to len tak pre úplnosť. Aby reč nestála. A aby som sa necítil natoľko frustrovaný - vieš čo to je? Tak čo máš?"
"Náhodou viem, čo je frustrovaný, Hrabin to minule spomínal. Je tu jeden prípad s čarodejnicou, pomerne jednoduchý a jasný, ale neviem, akú pálku jej napariť za to, čo spáchala. Obesiť alebo upáliť?"
"Počkaj, to chceš odo mňa veľa, skús pekne od začiatku, nech som v obraze."
"No, nejaký sedliak z dediny bol v lese rúbať drevo a deťúrence sa mu tam zatúlali. Nevedeli trafiť domov a v noci narazili na perníkovú chalúpku, tam bývala tá čarodejnica. Domáci ju volajú ježibaba. Deti boli, chúdence, hladné, tak z tej chalúpky začali ochutnávať. Baba ich načapala a strčila do klietky. Asi dostala chuť na detské mäsko, lebo ich tam držala dosť dlho, zhruba desať dní, a vykrmovala ich. Potom si ich chcela upiecť, ale decká neboli celkom sprosté a milú ježibabu strčili do piecky namiesto seba. Chatrč babe zhorela, ona utrpela dosť nepekné popáleniny, ale dostala sa z toho a teraz čaká v base na popravu."
"Hm, a ako staré sú tie dietky?"
"Už to nie sú celkom deti, chlapec, volá sa Janík, má pätnásť a Marienka štrnásť..."
"A tá ježibaba?"
"To je taká nechutná scvrknutá bezzubá striga, vypadá na sto rokov a na nose má bradavicu ako päsť."
"Počúvaj, pán kráľ, zdá sa mi to dosť jasné..."
"Veď som hovoril, únos, pokus o vraždu a kanibalizmus. Tak čo jej mám napariť? Podľa mňa by sa veľmi pekne vynímala na šibenici, ale čarodejnice sa vraj tradične upaľujú."
"Nemyslel som to celkom tak, prejdime si to pekne od začiatku, krok za krokom. V ktorom lese sa to stalo?"
"V tomto, čo ho máš pred sebou," - ukázal Ján na zelenú plochu na obzore.
"Ten les má nanajvýš pár štvorcových míľ, myslíš, že by sa v ňom dvaja dorastenci dokázali stratiť? Určite tam neboli prvý raz, ako poznám miestne decká, tak to tam majú veľmi dobre prelozené. A je zvláštne, že rodičom nechýbali, inak by ich asi dali hľadať. V takomto hájiku by pritom asi nemal byť problém nájsť ich."
"To je pravda, no ale možno je to len nepresnosť vo výpovediach..."
"Dobre, ale sú tu aj iné veci. Tak za prvé: tá chalúpka. Máš pocit, že perník je vhodný stavebný materiál na chatrč? Jednak je drahý a potom ani nie je zvlášť trvanlivý. Ak by ho nejakým zázrakom nezaregistrovala a neschrúmala lesná zver, tak by sa rozmočil po prvom daždi. Alebo splesnivel. Ani po statickej stránke to nie je materiál vhodný, raz fúkne silnejší vietor a baba má kvartír na hlave."
"Čo je to statický? A kvartír?"
"Neotravuj, pozri sa doma do slovníka cudzích slov, máš ich tam určite plnú knižnicu. Za druhé: nie je mi jasné, ako by dokázala storočná baba chytiť dvoch takých frkanov, neverím, že dosahuje nejaké výnimočné časy v šprintoch. A potrebovala by to, miestne deťúrence sú mimoriadne pohyblivé. Za tretie: Ježibaby síce vraj mávajú chuť na ľudské mäso, ale sám si hovoril, že je bezzubá. Ako by ich požula?"
"Veď je to čarodejnica. Mohla si vyčarovať perníka koľko len chcela..."
"Počúvaj, keby to bola nejaká čarodejnícka hviezda, čo by dokázala prekonať kúzlami všetky tie ťažkosti, tak by si určite vedela vyčarovať aj nejaké to mäsko a nevymýšľala by kadejaké perníkové blbosti. Okrem toho by určite netvrdla uprostred lesa, kvalitné strigy bývajú dosť dobre platené a žijú trošku fajnovejšie, v mestách. Tam majú dosť zákazníkov. Alebo si ich držia na svojich zámkoch veľkí páni."
"A čo sa tam potom podľa teba stalo?"
"Ja to vidím tak, že je to relatívne neškodná babka korenárka. Tie dve premilené deťúrence jej tam chceli voľačo vyparatiť a podarilo sa im pritom podpáliť jej chatrč. Možno si mysleli, že baba tam vnútri zatrepala kopytami a asi sa poriadne naľakali. Čo myslíš, čo by s nimi bolo, keby sa k tomu priznali? Na zadok by sa neposadili mesiac. Radšej si vymysleli takúto rozprávku. Na tvojom mieste by som sa ich na všetky okolnosti ešte raz dôrazne spýtal. Keď hovorím dôrazne, tak myslím veľmi dôrazne..."
"Hm, to má hlavu aj pätu. Máš pravdu, asi som sa unáhlil... A čo je to relatívne? Dobre, dobre, pozriem sa do toho slovníka!"

Kráľ Ján sa chystal do postele. Fiolus mal pravdu, na deti stačilo zrúknuť a v slzách všetko priznali. Vzdychol. Mal pred sebou ešte jednu veľmi ťažkú úlohu - vysvetliť ľuďom, ktorí strigu v láske vôbec nemali, prečo bude prepustená z väzenia bez najmenšieho trestu. Tušil, že logika ani priznanie vinníkov nemusia stačiť, ježibabu už dávno všetci pokladali za vinnú.
V chmúrnych úvahách si ľahol do postele a zobral si knihu, ktorú mu Fiolus odporučil, slovník sa volal "Veliky Slowar nárečja vuokol Landije" a obsahoval mnoho tisíc cudzích výrazov aj s vysvetlením ich významu.
V spálni čosi zasvišťalo, zadunelo a zasmradilo. Ján nedobrovoľne prerušil štúdium slova promiskuita a s údivom sa zadíval na postavu v čiernom plášti a vysokom špicatom klobúku, ktorá sa postupne vynárala z kúdoľa dymu.
Nezdalo sa, že by návšteva mala nejaké zlé úmysly. Bacuľatá žena v strednom veku sa uklonila pred vládcom.
"Ehm, kto ste, madam? A čo si želáte? Audiencie pre verejnosť sa zvyknú konať v utorok a štvrtok po prvom večernom zvonení, ale ak ide o niečo vážne..."
"Prepáčte, kráľ môj, moju neokrôchanosť. Certilia, Veľmajster Cechu Mágie, Urieknutí a Kliatieb. Doba večerná a nočná je pre nás časom najfrekventovanejším a tak som si dovolila navštíviť vás v takúto pre audienciu nezvyčajnú hodinu."
Ján ukradomky nalistoval v slovníku výraz "frekventovaný" a zistil s uspokojením, že ho ním návšteva neuráža.
"Chápem," - zatváril sa dôležito. "V čom by som vám mohol byť nápomocný?"
"O nič nežiadam, vaše Veličenstvo. V mene cechu, ktorý zastupujem, si vám dovoľujem vysloviť úprimné poďakovanie za gesto, ktoré ste dnes učinili, za oslobodenie tej úbohej bylinkárky. Gesto spravodlivé a hodné kráľa, Vaša Výsosť. Ubezpečujem vás týmto o lojalite (Ján rýchle zalistoval v slovníku) nášho skromného spoločenstva, Výsosť. Naše schopnosti budú odteraz slúžiť len a len prospechu kráľovstva, ktorého hlavou, dúfam, budete po dlhé a dlhé roky."
"To ani tak nie je celkom moja zásluha, keby nebolo Fiolusa..."
"Viem, Vaša Výsosť. Rozhodnutie však bolo vaše. A rozhodli ste na základe najlepšieho vedomia a svedomia, spravodlivo."
"Ach, áno. Horšie bude vysvetliť to ľuďom..."
"Chápem, Vaše Veličenstvo. Nemajte však strach, pokojne a so vztýčenou hlavou predstúpte pred národ, náš cech vás nesklame. Ešte raz, naša nekonečná vďaka," - čarodejnica sa znovu uklonila a za stratila sa vo víre rovnakých efektov, aké sprevádzali jej príchod.
Kráľ si vytrel oči a uštipol sa do predlaktia. Nesnívalo sa mu to? Zaspal nepokojným spánkom a celú noc sa prehadzoval na lôžku.

Hovorili sme, že história kráľovstva Tomketmetal sa začala písať dňom, kedy kráľ Ján prevzal vládu. Formálne je to skutočne tak. Ale skutočná história sa datuje odo dňa, kedy kráľ vyhlásil oslobodzujúci rozsudok nad všetkými už pochovávanou čarodejnicou. V okamihu, keď vyslovil slovo "Nevinná!" sa z oblohy zablyslo a na polia sužované dvojmesačným suchom spŕchol výdatný dážď. Poddaní sklonili hlavy a považovali to za priaznivé znamenie z nebies.
Od tej doby sa v kráľovstve usídlilo šťastie. Polia rodili trojnásobok zvyčajnej úrody, novoobjavené zlaté bane priniesli nikdy nevídaný blahobyt. Lúpežné kmene z južných púští zložili svoje meče kráľovi k nohám a ich šejkovia mu prisahali vernosť. Zem kvitla, v kráľovstve sa všetkým darilo. Snáď s výnimkou nejakých drobných peripetií (pozri "Veliky Slowar nárečja vuokol Landije", strana 712). O tom ale možno niekedy inokedy...
Kráľ Ján dostal od svojich poddaných ešte jeden prívlastok - Šťastný. Oni ale nevedeli, že to nie je celkom pravda. Šťastie, napriek všeobecne známemu úsloviu, na volov príliš často nesadá. Šťastie má však rado happyendy.
Aj my. Preto tak radi čítame rozprávky.