DiablovoDoupě LITE - texty a odkazy

Fiction: Cesta bojovník

1. část Cesta bojovník
2. část Velitel mrtvých
3. část Otrokar duší, duša otrokára
Autor: Dhal

Slniečko sa z námahou vyškriabalo nad ostrý horský hrebeň a zasvietilo do malej dolinky. Lúčmi ožiarilo úzky bystrý potôčik, lúku posiatu mnohými skalami a les storočných dubov, ktorý ju dobre ukrýval v svojom objatí.
Pri jednej zo skál neďaleko potoka postával štíhly snedý muž. Pred sebou mal do zeme zapichnutý lesklý štít, ktorý bol momentálne zneužitý ako zrkadlo, a ostrou dýkou sa pokúšal odstrániť z tváre viacdňové strnisko. Cítil sa asi dosť bezpečne, keďže si pod nos nie príliš ľubozvučne pomrmlával akúsi melódiu a kusy jeho výstroje - výstroje bojovníka - sa nedbanlivo povaľovali na zemi. Vzácna to povaha v dnešných pohnutých časoch...
Spod duba na okraji lúčky sa ozval hlasný šuchot. Muž sa obrátil a s očividným záujmom sledoval, ako sa spod hromady lístia snaží vyhrabať čosi veľké.
Na svetlo najskôr vykukla oholená hlava prižmurujúca oči pred ostrým ranným svetlom. Za ňou sa vytiahlo ozrutné telo otriasajúce zvyšky svojej nočnej periny. Aj ten, kto začul len málo o barbaroch, nemohol pochybovať - tento mladík (navzdory mohutným svalom a býčej šiji mal tváričku ako bábika, aj keď sa ju snažil skryť pod hrozivo sa tváriacim pomaľovaním) je dieťaťom Vysočiny, tvorom síce vraj príbuzným človeku, ale neuveriteľne krvilačným. Kolujúce hrôzostrašné historky - na ktorých predsa musí niečo pravdy byť, keď ich je tak veľa - odrádzali všetkých pred každým pokusom o zblíženie sa so stvorením tak blízkym dravej zveri.
V pohľade štíhleho muža však žiadne obavy vidieť nebolo, pristúpil o dva-tri kroky bližšie a zdvihol ruku na pozdrav. Barbarom trhlo a siahol rýchlym pohybom za chrbát. Hneď však zistil, že cudzincov pohyb je neškodný a zbraň sa kamsi zatúlala, pohyb neochotne zmenil za podobné pozdravné gesto.
Jeho neželaný spoločník sa uškrnul.
"Hľadáš svoju sekeru? Nič sa jej nestalo, tam leží," - ukázal na miesto neďaleko kopy lístia, ktorá už svoju úlohu postele splnila. Barbar naňho nedôverčivo zazrel a pohol sa k svojej milovanej zbrani, bokom zazerajúc na neznámeho. Bola to obludná sekera výšky priemerného chlapa s ostrím na lakeť dlhým, vyzdobená zaujímavými ornamentami na čepeli i rukoväti. Obyčajný človek by mal problém ju zodvihnúť a o jej použití v boji by mohol len snívať. Takéto ťažkosti však boli mládencovi, zdá sa, celkom cudzie, keďže ju poľahky jednou rukou zodvihol, najskôr poťažkal v dlaniach, ale po krátkom zaváhaní bez viditeľného úsilia zastrčil do koženého postroja na chrbte. Do tváre sa mu vrátilo sebavedomie.
"Kto ty? Čo stalo?" - obrátil sa na štíhleho chlapíka v lámanej verzii jazyka, ktorým ho on oslovil. Bola to zmes niekoľkých khandurastských a westmarchských dialektov, ktorá sa v tejto časti predhoria Vysočiny bežne používala.
Cudzincov úškrn sa ešte roztiahol.
"Chápem tvoju zvedavosť, tie včerajšie obludy ti asi dosť pootĺkali hlavu. Som Atami z Meerstaadu, je to asi desať dní jazdy týmto smerom," - ukázal rukou na juhozápad. "Včera som ťa našiel v bezvedomí, okolo už tancovali Kozí muži a chystali sa na hostinu. Hm, bola by to asi dosť silná večera," - uznanlivo zhodnotil barbarove svalstvo.
"Ty bojovník? Atami ich zabiť?" - zdalo sa že barbar pochopil a svoju ďalšiu otázku sformuloval síce jednoducho, ale dostatočne zrozumiteľne.
"No... vlastne áno. Som kurastský paladín. Tí fešáci ležia tam za krovím, všetci siedmi, už veľa mäsa nepojedia. Ak sa obráti vietor, asi ich aj zacítiš. Celé brnenie mi postriekali krvou, bastardi, musel som ho vyčistiť" - pokrčil Atami nosom a kývol hlavou smerom ku kôpkam železa rozhádzaným ledabolo po tráve.
"Dostal si od nich peknú nakladačku, chvíľu trvalo, kým som ťa dal dokopy," - prstom sa dotkol obväzov vykúkajúcich spod barbarovho koženého odevu. Mladík pri dotyku pocítil veľmi príjemné mravčenie, akoby sa rana začala rýchlejšie zaceľovať. "Ale budeš v poriadku, hojí sa to rýchle."
"Siedmi? To toľko?" - otrčil barbar sedem prstov. "Dobrý meč. Silná ruka. Ja vidíš len tak" - ukázal prsty štyri. "Všetkých rozsekám na maličké kúsky, ale potom strašný búúúm do hlava a viac tma."
"Ostatní boli asi schovaní, ale tých štyroch sa ti podarilo odrovnať dokonale, nechal som ich tam, lebo to svinstvo sa mi zbierať nechcelo. Aha, tam je to," - ukázal prstom na početný krdeľ vrán krákajúcich nad lesom. "Ale aj ja sa ťa chcem niečo opýtať, ak ma pustíš k slovu. Kto si ty?"
Mladík vypol hruď.
"Pýtaj, ale prv povedz prečo ty nezabiť ja."
Atami pokrčil plecami.
"Prečo by som to mal robiť? Ja... ako ti to povedať? Ja zabíjam len zlých. Ty asi nie si zlý, čo povieš?"
"Ja Haras. Nie zlý. Rozumie a ďakovať. Atami nepriateľ - Haras nepriateľ, zabiť nepriateľ. Dobre. Teraz ja poviem. Ja Haras, to Vĺča značí. Klan Vlk. Ja cesta bojovník. Keď cesta koniec, potom ja Harr. Meno bojovník. To Vlk značí. Klan Vlk tam"- ukázal na sever. Že by spoza tých obludných skalných zubov dokázal niekto prísť až sem?
"Teší ma," - trochu ironicky naznačil paladín úklon. Haras pochopil, zazubil sa a úklon nemotorne zopakoval. "Ak si hladný, tak vo vaku mám zajaca. Vieš ho upiecť? Ja ešte musím niečo dokončiť," - ukázal na neoholenú bradu a obrátil sa k svojmu štítu.
Haras asi hladný bol, lebo bleskovo založil oheň a chystal sa piecť zajaca. Ale Atamiho činnosť ho zaujala viac.
"Čo ty robíš?" - prikročil zvedavo k paladínovi.
"Holím si bradu" - odvetil Atami. "To sú tie chlpy, čo rastú na tvári," - dodal, keď zbadal nechápavý pohľad.
"Aha. U nás málo bojovník chlpy na tvári, bradu. Aj Haras chcieť keď byť veľký, lebo ženám bradu páčiť."
Bože jediný, pousmial sa v duchu paladín. Ty chceš byť veľký? To ťa už teraz nie je dosť? Nechal si to však pre seba a pokračoval trpezlivo v bolestivom zoškrabovaní porastu.
Haras bol ale neúnavný.
"Ja rád zbrane. Ukáž nôž," - naznačil záujem o provizórne holiace náčinie a natiahol ruku. Paladína to už trochu otravovalo, ale utrel nôž o zelené súkenné nohavice, chytil ho za čepeľ a miernym oblúkom hodil barbarovi.
V rýchlom slede sa stalo viac vecí odrazu. Nôž dopadol do Harasovej dlane, ten ho uchopil, otočil sa poloobratom dozadu a hodil nôž do koruny neďalekého duba. Najskôr sa ozval čvachtavý zvuk trhaného mäsa, okamžite nato úder železnej čepele do tvrdého dreva.
V korune duba sedel odporný, bradavicami posiaty škriatok. V rukách držal luk so založeným šípom, dáždik šípov vysypaných z tulca položeného na kolenách šuchotal medzi listami. Uprostred čela medzi prekvapením vyvalenými očami sa vynímal ozdobný gombík na rúčke paladínovho noža.
Haras sa nadul ako kohút.
"Oko bojovník. Ruka bojovník. Haras bojovník. Veľký bojovník."
"Hodila by sa aj hlava bojovník," - nezdalo sa, že by Atamiho udalosť vyviedla z miery. "Keby si ho trafil kameňom, tak by si teraz nemusel loziť pre nôž. A pohni zadkom, nemienim sa holiť do obeda."
Haras sa previnilo uškeril, rozpačito sa poškrabal za uchom a s ohromným dupotom sa rozbehol k dubu.
Atami sledoval, ako sa jeho obrovité telo prediera haluzami. Úsmev mu vyčaroval vejárik vrások okolo šedých očí. Šikovný chlapec, pomyslel si, zanedlho bude určite nosiť to svoje vysnívané meno bojovníka. Za život mi veru nezostal dlžný veľmi dlho... Diamant, ale ešte surový. Ak bude chcieť, tak ho vezmem so sebou, možno to nebude prekážať jeho "cesta bojovník"...