DiablovoDoupě LITE - texty a odkazy

Fiction: Veliteľ mŕtvych


1. část Cesta bojovník
2. část Velitel mrtvých
3. část Otrokar duší, duša otrokára

Autor: Dhal


Haras zadumane kráčal lesným chodníkom. Atamiho očami nesledoval, ale jasne cítil jeho blízkosť pár krokov vpredu. Ani skalnatý chodník nebol hlavným námetom jeho úvah. Nohy, ktoré už stihli prešľapať tisíce míľ, pomoc očí nepotrebovali, samy dokázali nájsť rovnú cestu a s istotou sa vyhýbali ostrým skalám. Neťažil ho ani velikánsky batoh na chrbte, ostatne pri jeho obrovitej postave vyzeral len ako malý cestovný vak.
Jeho myseľ trpela pod prívalom nových skúseností a zážitkov. Len dvakrát mesiac dorástol do plnej tváre, ale zdalo sa mu, že sú to snáď celé roky. Možno teraz je tá vhodná chvíľka na preosiatie dojmov.

Tak najskôr sám Atami. Človek by ani nepovedal, že v jednom chlapovi sa dokáže nazbierať toľko vedomostí a schopností, ale aj čudáctva odrazu. A dokonca aj hlúposti, odvážil by sa tvrdiť, ale ani barbarská prostorekosť by mu to nedovolila povedať nahlas. Čo to vôbec je ten paladín? Harasovi to najskôr pripadalo len ako nejaké neznáme pomenovanie pre bojovníka. Atami sa mu síce pokúšal viackrát vysvetliť drobné významové odchýlky medzi týmito pojmami, ale neuspel - každé nové prirovnanie k vojakovi alebo kňazovi či misionárovi prinášalo so sebou len novú lavínu otázok, Harasovi tieto slová totiž vôbec nič nehovorili. Atami nakoniec rezignoval a Haras vlastne tiež, zostal v ňom len hmlistý pocit, že paladín je čosi ako bojovník, čo vie trochu liečiť a možno i kúzliť... A to vedel Atami dobre, sakramentsky dobre. Barbarova samoľúbosť to nerada priznávala, ale bolo sa od neho čo učiť, tak narábať mečom a palcátom ešte nikoho nevidel. Zdali sa to byť síce oproti jeho Vlčej Sekere len hračky, ale boli to hračky náramne štipľavé, pár tuctov netvorov rozličného razenia by vám vedelo rozprávať. Teda keby ešte rozprávať mohli. A ten štít, no zázrak! Barbari ho pokladali skôr za znak ustráchanosti, ale teraz Haras pochopil, že jazvami po zraneniach sa síce hrdinovia môžu pýšiť, ale len tí, ktorí tie zranenia prežijú. Okrem toho nebol štít len železným pláštikom, bol aj výbornou zbraňou, ako kameň tvrdé lebky divých Wendigov drvil veľmi spoľahlivo. Haras si pevne predsavzal, že sa tomuto umeniu podučí hneď, ako nájde štít primeraný jeho obrovitým labám.
Pochopil toho ešte viac, oveľa viac. Spočiatku sa čudoval, prečo Atami každý večer tak pozorne kontroluje každý kúsok svojho oceľového brnenia, prečo ho priam s láskou opatruje a vylepšuje na ňom veci, ktoré už beztak boli dokonalé. Hneď v prvý deň sa paladín pozorne zadíval na jeho brnenie z kože horského leva, zamyslel sa, potom kdesi čosi povolil, kdesi dotiahol a div sa svete, brnenie už neodieralo pokožku pod pazuchami ani neškrtilo na hrudi. Lebke toho istého nešťastného leva, ktorú Haras používal namiesto prilby, tiež pomohol. Vyhodil z nej vypchávku z plesnivejúceho sena a nahradil ju koženou čiapkou z vlastných zásob, nožom orezal ostré výčnelky a horúcou vodou odstránil zaschnuté páchnuce zvyšky mozgu na jej vnútornej strane. Pridal remienok pod bradu a na obrovskú Harasovu radosť osadil do jej čela krásny trblietavý červený kamienok.
Dokonca aj jeho sekere dokázal pomôcť, a to je - povážte len - zbraň, ktorú by nikdy v boji použiť nedokázal. Len ju zodvakrát poťažkal v rukách a živicou prilepil na koniec poriska malý kamienok. Harasovi potom s úsmevom tvrdil, že je to čarovná runa. Barbara však len tak neoklameš, vedel ten dobre, že sa mu iba podarilo zbraň lepšie vyvážiť. Naozaj, sekalo sa s ňou teraz oveľa pohodlnejšie.
Haras sa tiež podučil niečo o taktike boja, barbari vsádzali v bitkách predovšetkým na vynikajúci výcvik každého jednotlivca. Pri prvej príležitosti však zistil, že sila dvojice je viac, ako len súčet schopností tých, čo ju tvoria. Pevná opora partnerovho chrbta a vzájomné krytie umožňovali víťazne zvládnuť také situácie, kde by dvaja osamote bojujúci hrdinovia nemali veľa šancí ani na ústup. Bez výhrad sa naučil poslúchať Atamiho príkazy. Po krátkom čase ich už ale ani nebolo treba vyslovovať, dokázali sa navzájom dohodnúť úspornými gestami.
V tomto bol výborný, všetka česť. Haras sa ale musel zlomyseľne usmiať, keď si spomenul, aký je nemotorný v tých najobyčajnejších veciach. Založiť oheň s tou jeho ocieľkou trvá aj pol hodiny, veď na to stačia dve drievka! A uloviť bažanta? Radšej nespomínať, jednému by za ten čas tucet impov v žalúdku zaškriekal všetky bojové piesne. Barbar veľmi pohotovo usúdil, že bude lepšie, keď tieto nudné práce dobrovoľne vezme na svoje ramená - a tak je to ku všeobecnej spokojnosti až dodnes.
Zatiaľ by bolo všetko v poriadku, toto boli veci, pri ktorých sa do rozporov nedostali. Nerozumeli si však vo veciach iných. Haras napríklad vôbec netušil, prečo si má odpustiť prejavy uznania po dobrom jedle, totiž grganie a prdenie, vysvetlenie v podobe tajomného a nepochopiteľného slova CIVILIZÁCIA mu nestačilo. Atami zase nechápal prečo polovica ulovenej diviny musí zostať v lese ako obeť horským duchom.
Ani v tých najzákladnejších pojmoch dobro a zlo to nebolo celkom jasné. Barbar totiž suverénne tvrdil, že zlé je to, keď jeho niekto zabije a dobré, keď on namiesto toho zahrdúsi oného dotyčného. Atami vtedy chvíľu rozmýšľal a použil podľa jeho názoru geniálny príklad: skúsil nachytať Harasa otázkou, či by bolo pre matku dobré, keby sa zabíjali navzájom jej synovia, povedzme Haras s bratom. Ktoráže smrť by bola pre ňu dobrá a ktorá zlá? Na divocha bol ale krátky, lebo on sa na problém pozrel z veľmi praktického pohľadu a nedokázal nájsť dôvod, prečo by sa mal s bratom zabíjať. Ten dôvod bolo skutočne veľmi ťažké nájsť, lebo problémy majetku, závisti, klamstva či dokonca žiarlivosti boli u barbarov úplne druhoradé, nehovoriac už o tom, že šaman by podobné šarvátky určite rázne zatrhol - nepotrebuje predsa oslabiť kmeň o jedného bojovníka... Pri tejto debate celkom mimovoľne vyšli najavo niektoré skutočnosti, ktoré paladína dosť pohoršili, trebárs veľmi uvoľnené mravy v barbarských osadách, kde pevný zväzok medzi mužom a ženou neexistoval, muži rozosievali potomstvo kade prišlo a o výchovu detí - najväčšieho bohatstva kmeňa - sa starali všetci spoločne. Keď ale vychladlo jeho sväté rozhorčenie, tak Atami rozumne zvážil zbytočnosť sporov o podobných malichernostiach na miestach a v dobe, kde je najväčším problémom holé prežitie. Zaklial to ďalšími čarovnými slovíčkami KULTÚRA a MORÁLKA.
Najtuhšie spory sa rozhoreli v otázkach náboženských. Atamiho tvrdenia o jedinom bohu a jeho nekonečnej milosti sa spoľahlivo odrážali od žulovej steny Harasovej sedliackej logiky: taký duch riek predsa má na starosti viac rýb, než majú dohromady všetci barbari prstov a zubov, starať sa o jeleňov by už nemohol stihnúť... O božej milosti sa tiež vyjadril veľmi neúctivo, v zásade považoval všetkých jemu známych bohov a duchov za sebeckých lumpov, ktorým sa treba prosiť za každú hlúposť a zároveň si treba dávať dobrý pozor pred ich vrtkavými rozmarmi.
Spravodlivosti zadosť, Haras bol vo veciach religióznych oveľa tolerantnejší, než Atami. Je tam toho, jeden boh navyše - čo aj aký divný, komu to prekáža... Atami musel pripustiť, že získať novú ovečku do košiara Zakarumskej viery je vec náročná a že to bude vyžadovať viac trpezlivosti, než predpokladal. O vysvetlenie niektorých úkazov jeho viere protirečiacich - Harasove malé totemy duchom lesov, po vybudovaní ktorých vždy vedel, aké zviera bude na večeru a kde ho má hľadať - sa radšej ani nepokúšal.
Znovu to skončilo tichým prímerím, Haras si nevšímal paladínove modlitby a Atami útrpne znášal podvečerné ťahavé spevy na počesť niekoho z neprehľadného zástupu pohanských božstiev.
Spory však ich priateľstvo nenahlodali. Haras so zvláštnym zaľúbením počúval Atamiho rozprávania o veľkých vojnových ťaženiach, slávnych ríšach a o ich ešte slávnejších kráľoch tam kdesi dolu na juhu. Jeho mladá hlava stihla pohltiť neuveriteľné množstvo údajov a aj keď zďaleka nerozumel všetkému, prebudilo to v ňom túžbu vidieť všetko na vlastné oči. Dlhé rozhovory výrazne vylepšili jeho jazykové znalosti, geniálny rečník z neho síce nikdy nebude, ale dokázal už plynne hovoriť tak khandurasky, ako aj westmarchsky. Paladín tiež pochytil pár slov z Vlčieho nárečia. Haras ho horlivo ubezpečoval, že dávny jazyk Vlkov poznajú všetci barbari a v srdci Vysočiny sa ním celkom určite dohovorí.

Náhle ho niečo vyrušilo z hlbokých úvah. Zacítil čosi zvláštne, sám nevedel povedať čo, bol to len čudný nepokoj kdesi vzadu v hlave, kdesi v kútiku mysle. Aj Atami zastal a rozhliadal sa vôkol seba. V posledných lúčoch zapadajúceho slnka presvitala pomedzi stromami malá čistina porastená vysokou trávou, zdalo sa že práve tam zvláštny nepokoj pramení.
"Plač duší" - zašepkal paladín. Jeho štít sa rozžiaril zvláštnym tlmeným svetlom. Sňal ho z chrbta a pevne uchopil do ruky. Štít svietil stále silnejšie a jeho modrastá žiara, ako sa zdalo, nepokoj tlmila. Haras siahol po sekere, ale Atamiho gesto mu zabránilo ju vytiahnuť.
"Nebude treba" - povedal už trochu hlasnejšie. "Pred nami je cintorín alebo pohrebisko, možno nejaké dávne miesto bojov. Duše mŕtvych boli vyrušené zo svojho spánku a nepokojne nad ním lietajú, poďme sa pozrieť, čo ich budí."
Urobili len pár ďalších krokov po chodníku, keď ich zasiahla studená vlna živočíšneho strachu. Barbar vydal zvierací výkrik a trasúc sa na celom tele sa už obracal na útek. Atami ho pevne chytil za ruku a zabránil mu v tom. Tiež mu nebolo všetko jedno, zježili sa mu všetky chlpy na koži a nohy odmietali poslušnosť, ale rozum a skúsenosť dokázali zvíťaziť nad pudmi. Svetlo štítu sa stávalo neznesiteľným, strach však pomaly začal ustupovať.
"Čo to bolo?" - chrapľavým šeptom zo seba dostal otázku Haras.
"Niekto toto miesto chráni kliatbou strachu - a ja asi aj viem kto. Poďme, už nás nič strašiť nebude."
Malý omyl sa pritrafí aj najskúsenejším. Lístie pod stromami vľavo sa so šuchotom nadvihlo a odhalilo kostnatú ruku. Ruka sa naťahovala stále ďalej a za ňou vyliezalo z tlejúcej pôdy celé rovnako kostnaté telo, len franforce zhnitého mäsa z neho tu a tam viseli. Horšie bolo, že podobný šuchot sa ozval aj vpravo, aj vpredu, i za chrbtom. Zem sa otvárala, mŕtvi chránili svoje právo na pokojný spánok. Alebo možno chránili spánok niekoho iného.
"Pokoj, Haras, pokoj" - snažil sa Atami prebrať barbara zo šoku. Nepomáhalo, sila poverčivého strachu bola obrovská. Ale veliteľ - a tým Atami bol, a nie hocijakým - pozná liek na paniku. Vzduchom sa mihla päsť a zasiahla meravého barbara do čeľuste. Zásah by chlapa uzemnil, ale na Harasa mal ten správny povzbudivý účinok. Otriasol sa, z očí sa stratil divý neprítomný pohľad.
"Zobuď sa, bojovník!" - zreval Atami a zatriasol ním.
"Vstaň a kráčaj vpred k hrdinstvám. Sú to kosti, nič viac. Pohni riťou, nech sa z teba doma nerehlia bezzubé baby!"
Sú to kosti, len kosti, nič viac, mrmlal si Haras. Áno, nič pre bojovníka, nech sa hoci aj hýbu, áno, stačí udrieť a rozsypú sa, určite, povzbudzoval sa v duchu. Vytiahol sekeru a vzpriamil sa. Nič len kosti, uistil sa ešte raz, zahnal sa po najbližšej kostre a tupou stranou sekery jej zrazil lebku. Tá sa odkotúľala nabok, cvakanie čeľustí ustalo. Len kosti.
"Výborne bojovník, ďalej, ďalej, ďalej! Len kosti, pamätaj, len kosti..." - neustával Atami v kriku a dvomi rýchlymi údermi štítu zbavil bezhlavé telo rúk. Spadli na zem a chvíľu sa mykali. Kopol zostávajúce torzo do kolena a ono sa zosunulo na zem, rozsypalo sa do neúhľadnej hromádky. Usmial sa povzbudivo na Harasa, ten mu úsmev rozpačito stihol opätovať ešte pred tým, než dvomi rýchlymi sekmi vytvoril prvej hromade spoločnosť. Vpredu sa proti svetlu rysovali tri ďalšie postavy, ale poradiť si s nimi už bola hračka. Cesta na čistinku bola voľná, dosiahli ju niekoľkými skokmi.
Uprostred lúky na kameni - možno to bol náhrobok - ktosi pohodlne posedával. Útla štíhla postava sa so zaujatím venovala akejsi činnosti, akoby dýkou niečo vyrezávala z úlomku bielej kosti. Neznámy ale predsa len očkom občas so záujmom mrkol na okraj lesa. Keď zbadal dve prichádzajúce zadýchané postavy odložil dýku a nenáhlivo sa vzpriamil. Svetlo mesiaca, ktorý už-už dorastal do novolunia, sa roztancovalo v dlhej hrive svetlých vlasov.
Atami s obrovitým, víťazným bojom povzbudeným tieňom v pätách pristúpil bližšie. Paladínova tvár sa skrivila odporom.
"Nekromancer" - precedil cez zaťaté zuby, ľavica pevnejšie zovrela nepohasínajúci štít. "Splodenec pekla, trýzniteľ duší, temný netvor, dračie dieťa..."
"K tvojim službám, ctihodný paladín" - uškrnul sa oslovený a vystrúhal teatrálnu poklonu. "Pár pomenovaní ešte môžem pridať. Veril by si, že aj mená anjelský voj alebo svätý dych môžu byť myslené ako urážky? Závisí od toho, kto ich vysloví... Ak si ma teda chcel uraziť, tak si len plytval časom. Moje meno je Demrud a som, ako si uhádol, synom južných močarísk, dieťaťom draka, alebo ak tak veľmi chceš - Nekromancerom."
"Aj psie hovno je dosť dobrá urážka," - trochu nepatrične sa do rozhovoru zapojil Haras.
"Ach, mladý Berr-te... Nie, nie, prepáč, žiadny Medveď, ty si Harr-te, Vlk. Už aspoň štyridsať zím som nebol na Vysočine, tá pamäť, tá pamäť... Ako ťa volajú, chlapče?"
Kým prekvapený Haras stihol odpovedať, postavil sa pred neho stále zachmúrený Atami.
"Nechaj si tie sladké rečičky. Tvoj jazyk je obratný, ale rozoklaný, plný jedu. Mám sto chutí rýchle sa zbaviť odporu, ktorý vo mne vzbudzuje tvoja tvár, ale česť vojaka mi to nedovoľuje. Som ti dlžný odpoveď, dobre. Volám sa Atami, môj priateľ je Haras. To stačí, naše cesty sa rozchádzajú. Len jediné si želám - aby som mal pri najbližšom stretnutí jednu jedinú zámienku rozšíriť rady tamtých" - mykol plecom dozadu k lesu. Klapot kostí sa odtiaľ ozýval stále. "Alebo mi ju nebodaj poskytneš už teraz?" - zodvihol spýtavo obočie.
"Ach, to nie" - lišiacky sa usmial Demrud. "Atami, Atami, čosi mi to hovorí, počul som o viacerých mužoch toho mena. Ktorý si ty? Atami Hrdý? Atami Neporazený? Atami, víťaz od Búr-Šel Kát? Atami Milosrdný? Atami Rebel? Atami Heretik?"
Paladín stuhol ako kameň, toto bol presný zásah a zabolel. Mysľou mu v okamihu preletel celý obraz jeho života...
Sirota zo vznešeného rodu, prísna výchova v kláštorných celách, tvrdý vojenský dril. Ctižiadostivý, mladý muž túžiaci po úspechu, ktorému sa darí všetko, na čo siahne. Talent, aký sa rodí raz za sto rokov. Hrdý na svoje úspechy, tvári sa, že nepočuje hlasy, ktoré šepkajú o nádejnom nástupcovi Veľmajstra Rádu. Prvé víťazstvá na bojiskách, prvé vojnové trofeje, prvá krv na meči. Rýchly kariérny postup. Veliteľ elitnej Légie Svetla vo veku tak nízkom, ako nikto pred ním.
Búr-Šel Kát, prvá príležitosť dokázať oprávnenosť povýšenia, príležitosť vysmiať sa do očí kuvikom, ktorí čakajú na chybný krok. Krutá krvavá seč pod čiernou zúrivou oblohou horúcej púšte. Vojská Západnej Marky sa zmietajú na pokraji ťažkej porážky, rozhodný zásah Légie Svetla prináša zvrat a víťazstvo veriacich. Triumfálny špalier zvyškov víťaznej armády, meče udierajúce rytmicky o štíty. Hold hrdinovi.
Stojí na bojovom poli. Až po obzor je pokryté telami. Slabé hlasy ranených plačú a žobronia o pomoc, strácajú sa v škrekote kŕdľov hodujúcich supov aby napokon zmĺkli navždy.
Toto má byť vôľa božia? Toto je ten milosrdný boh, vieru v ktorého doteraz tak horlivo šíril?
Zhadzuje brnenie, odhadzuje meč. Všetky sily vrhá do záchrany toho, čo sa ešte zachrániť dá. Ošetruje ranených, poskytuje útechu zomierajúcim, žehná mŕtvym. Všetkým bez rozdielu, spolubojovník či nepriateľ. Ostatní paladíni bez rozkazu a bez zbytočných otázok nasledujú príklad svojho veliteľa. Nedbajú na rozpálenú vyhňu púšte, smäd, únavu. Od rána do noci, bez oddychu, do úmoru. Priamo v srdci poryvov mocného vetra a úderov bleskov zúriacej búrky bez jedinej kvapky dažďa.
Na tretí deň sa prichádza o slávnom víťazstve na vlastné oči presvedčiť skupina tých najmocnejších. Pozlátená skupina spupných veľkňazov, prelátov, biskupov odháňajúcich vejármi muchy, páľavu púšte a smrad rozkladajúcich sa mŕtvol. Stojí proti nim sám v spotenej roztrhanej košeli, oči krvavé, pery rozpukané, tvár rozrytá vráskami.
Teraz chápe. Nie vôľa božia, to vôľa ľudská má tú skazu na svedomí. Bezbrehá túžba po moci a bohatstve sa skrýva pod kepienkom viery a v mene jej prikázaní vraždí. Surovo, chladnokrvne, nemilosrdne, nezmyselne. Opľúva prsteň, ktorý arcibiskup milostivo ponúka jeho perám. Láme na kolene meč a spolu so štítom ho hádže eminenciám pod nohy, otáča sa a vracia sa k svojej nedokončenej práci. Pomaly pristupujú ostatní paladíni, malý zvyšok Légie. Štyridsať štítov a zlomených mečov jeho bratov padá s dunením do prachu.
Blesky búrky ustali, vietor sa utíšil. Z olovených oblakov nad Búr-Šel Kát padajú do krvavého piesku prúdy chladivého dažďa.
Prvého od dôb, kam ľudská pamäť siaha.
Zatknutie, uväznenie, súd. Urážka viery a majestátu, pomoc nepriateľovi, vlastizrada. Nebráni sa, bez slov prijíma rozsudok. Strata majetku, titulov a vyznamenaní, exkomunikácia z cirkvi. Doživotie v kobkách pevnosti Leoricsville.
Plesnivá temnota stiera rozdiel medzi dňom a nocou. Bolesť, otupenie. Mesiace či roky? Záblesk svetla, ruky ktoré dvíhajú jeho telo s vyhasínajúcimi zvyškami vedomia a nesú ho kamsi preč.
Kláštor Tenerit, posledná bašta Rádu. Za posledný rok sa toho toľko stalo, cirkev využila jeho proces ako zámienku pre začiatok honby na Rád. Obvinenia, inkvizičné súdy, popraviská, horiace hranice. Rozkol v radoch rytierov viery, úklady a zrada, neodvratne sa blížiaci koniec.
Obliehanie Teneritu, márny boj proti presile. Útek do lesov s hŕstkou najvernejších, neľútostná štvanica, posledný boj. Víťazný, no za akú cenu? Bratia zomierajúci mu pred očami. Krvavé obrazy týrajú svedomie.
Starý medveď Bran, kľačiaci na dosekaných kolenách, no s neutíchajúcou úpornosťou stále sa oháňajúci kladivom. Jeho ruka zaťatá v päsť, trčiaca spod hromady mŕtvol. Smiešok Saumi, ani s hruďou prebodnutou kopijou si neodpustil posledné šibalské žmurknutie na rozlúčku. Čierny Tuar, ako inak, s burácajúcou piesňou na perách až do konca. Pobožný Veletti, silou-mocou sa snažiaci vysloviť pár posledných slov, no z rozťatého hrdla vychádza iba chraptenie. Posledné gesto, duša opúšťa telo. Bolo to požehnanie?
Víťaz osamotený na bojisku. Znovu.
Bože, utiekam sa pod Tvoju ochranu... Kedy to skončí?
Veliteľ mŕtvych. Posledný paladín. Odpusťte bratia tomu, ktorý prežil.
Atami precitol zo spomienok, štít zablikal a pohasol.
Pozrel do tváre, ktorá nemala žiaden vek, mohla to byť tvár dvadsaťročného mladíka i tvár storočného starca. V nehybnej maske svietili zvedavé zelené oči. Obyčajné ľudské oči v koženej tvári tak podobnej múmii.
"Ospravedlň moju zlobu... prepáč, nevenoval som pozornosť tvojmu menu. Demrud? Áno, vieš toho veľa a pripomenul si mi, že súdiť iných mi neprislúcha. Ďakujem ti za to. Všetky tie mená patrili kedysi mne, to určite vieš. Ale ani jeden z prívlastkov ma už nevystihuje. Už len Atami. Posledný, nehodný. Prijmeš moje ospravedlnenie za vyslovené urážky?"
Demrud pohodil hrivou dlhých vlasov a keby sa na jeho meravej tvári mohlo ukázať prekvapenie, tak by tam určite bolo.
"Priznávam, že som zaskočený a neviem, čo na tvoje slová povedať, od paladína by som ich nečakal. Ospravedlnenie prijímam, aj keď asi nie je za čo sa ospravedlňovať... Uraziť ma nemôžeš, myslel som to vážne. Viem, že rodová nenávisť sa medzi nami úspešne rozvíja už od nepamäti, ale pokúsim sa ti dať jeden návrh. Neutekaj preč, počkaj chvíľu. Tvoj osud bol určite ťažký a viem si ho predstaviť aj bez podrobností. Koniec koncov pri Búr-Šel Kát som bol tiež a túto ranu" - vyhrnul si rukáv a odhalil dlhú kľukatú jazvu - "mi ošetroval paladín, teda nepriateľ. Možno si to bol práve ty... Nechceš si vypočuť aj príbeh Nekromancera?" - spýtavo sa na paladína zahľadel.
Atami chvíľku porozmýšľal.
"Myslím, že nebude na škodu zoznámiť sa bližšie. Naše rody stáli často proti sebe ako nezmieriteľní súperi bez toho, aby o sebe niečo vedeli. Možno je na čase tento nedostatok uviesť na správnu mieru. Utáboríme sa tu teda na noc, ale nešlo by niečo spraviť s tým hlukom?" - prešiel na vecnejšiu tému a ukázal k okraju lesa, kde sa tu a tam mihol tieň kostlivca sprevádzaný hlasným klepotom jeho súčiastok.
Nekromancer s meravým úsmevom prikývol a luskol prstami. Hluk stíchol.
Haras zhodil z pliec cestovné vaky, založil malý praskajúci ohník a rýchle pripravil večeru. Nekromancer ho zaujal a zvedavosť ho poháňala.
Mesiac sýtym svetlom ožaroval lúku. Bola teplá vlahá noc, rušená len melodickým cvrkotom hmyzu.