DiablovoDoupě LITE - texty a odkazy

Fiction: Otrokár duší, duša otrokára

1. část Cesta bojovník
2. část Velitel mrtvých
3. část Otrokar duší, duša otrokára

Autor: Dhal

Večera bola jednoduchá, ale sýta. Demrud jedol veľmi málo, mäsa sa ani nedotkol a odmietol aj pohár vína. Haras si naproti tomu doprial hojne, musel zajesť prežité duševné útrapy. Chystal sa aj vyjadriť spokojnosť s plným žalúdkom, ale zaklínadlo CIVILIZÁCIA v poslednej chvíli zaúčinkovalo a ochránilo jeho nič netušiacich spoločníkov pred všetkými pachovými i zvukovými prejavmi. Sedeli okolo ohníka a Haras nedočkavo očami poháňal Nekromancera. Sľúbil predsa príbeh a tie on má rád.
Nekromancer sa ale neponáhľal, najskôr z batôžka vylovil akési drievko s dutou okrúhlou hlavičkou na konci, do dutiny nenáhlivo natlačil silne aromatický prášok z vrecka na opasku a priložil horiaci prútik. Harasovi skoro oči z jamiek vypadli, keď zbadal dym stúpajúci z jeho úst. Atami tento zlozvyk poznal, vo Westmarchu polapil do svojich osídiel dosť obetí zo všetkých spoločenských vrstiev.
"Dá sa to aj z uší?" - spýtal sa barbar a prstom obratne naznačil stúpajúce prstence a špirály voňavého dymu.
Demrud pobavene pokrútil hlavou.
Ešte chvíľu bolo ticho. Demrud sa potom vystrel, odkašľal si a spustil.
"Sľúbil som príbeh a slovo dodržím. Dopredu ale musím povedať, že nebude len o mne, o mne tam bude naozaj len to najnutnejšie. Nie, nie je to preto, že by som mal čo skrývať, ale môj osud sa zložito prepletá s osudmi celého môjho rodu. Ja som len jeho malou časťou, príbeh rodu je preto aj príbehom mojím. A, úprimne povedané, spomienky na môj dlhý život sa strácajú pod nánosom času, už si ho celý ani nepamätám..."
Jeho hlas bol pomerne vysoký a trochu škrekľavý, ale uhladená plynulá reč sa počúvala veľmi dobre.
"Tiež musím povedať, že budem hovoriť o viacerých legendách a božstvách. Tieto slová nebudú znieť každému uchu milo," - zazrel úkosom na Atamiho - "ale sú súčasťou môjho poznania, musím ich spomenúť, aby bol obraz úplný. Preto prosím, nechajte slová doznieť do konca a neprerušujte ma, budeme mať dosť času sa k nim ešte vrátiť."
Atami neprítomne prikývol, Haras tiež horlivo pokýval hlavou.
"Začnem legendou. Viem, že v niektorých kláštoroch na západe sa jej opisy nachádzajú na vzácnych svitkoch, ktoré by som dakedy rád držal v rukách. Sú ale určené len povolaným a ani mnohí vysokí cirkevní hodnostári o ich existencii nemajú potuchy. Ale dosť bolo omáčky, mladý je netrpezlivý," - žmurkol na Harasa.
"Pred Počiatkom nebolo nič a bolo Nič. Možno vlna želania, ktoré sa samotné Nič snažilo úporne vysloviť, možno impulz z iného sveta - kto to už dnes vie - spôsobili, že Nič sa v mohutnom vzopätí rozdelilo na dve Súcna, dve Čosi, ktoré si plne uvedomili existenciu seba samotných. Oni sami o sebe, len svojou prítomnosťou, vytvorili náš svet a poznáme ich pod menami Drítta, Matka Zem a Vit, Otec Nebo. Tak sa stalo na Počiatku a bolo to dobré.
Dlho, predlho žili Drítta a Vit v pokoji, stačili jeden druhému a harmónia ich protikladov nebola ničím narušená. Za bohov ich označiť nemôžeme, bohovia sa rodia, vládnu, upadajú do zabudnutia a zanikajú. Drítta a Vit jednoducho Sú a Budú. Ak by však zanikli - je jedno, kto z nich, jeden bez druhého byť nemôže - svet sa znovu scelí do prázdneho Nič a veky vekov bude čakať na nový podnet pre rozdelenie, ak sa ho kedy dočká..."
Nekromancer si odkašľal a osviežil sa dúškom vody.
"Nažívali si spočiatku v pokoji, no ich protichodné vlastnosti sa v plynutí času dostávali stále častejšie do svárov, ktoré vyústili až do nepriateľstva. Údery kameňov a bleskov z oblohy rozdelili puklinou Zem na dve časti. Ohne sopiek horúcim dychom spaľovali Nebo a do jeho klenby vypálili znaky, ktoré dnes vidíme ako žiarivé hviezdy. Slzy bolesti z utrpených zranení sa zliali do jedného prúdu a dali vzniknúť moriam. I rozhodli sa Zem a Nebo v jednej zo vzácnych chvíľ pokoja, že splodia bytosť, ktorá v miere rovnakej zdedí vlastnosti oboch a bude mostom, ktorý priepasť rozporov dokáže preklenúť.
A nádejali sa, že to bude dobré.
Zasial Vit semeno Neba do hlbín lona Zeme a Zem počala. Tisíce rokov rástlo ich dieťa v tele Matkinom - a boli to roky mieru a vzácneho súladu oboch rodičov, ktoré sa už asi viac nezopakujú... Možno by sme túto dobu mohli nazvať láskou, ak by len taký cit medzi prvotnými bytosťami bol možný.
Po dlhých rokoch dozrievania v mohutných kŕčoch, ktoré navždy jazvami poznačili Dríttino telo, zrodil sa Trang-Oul.
Drak.
Mocné nohy ho pútali k zemi a sila krídel dvíhala k nebesiam.
Jeho pazúry vyryli hlboké rokliny a sformovali tvár pozemského sveta do jeho dnešnej podoby.
Jeho krídla potrhali nebo na oblaky a otvorili cestu svitu nebeských svetiel.
Jeho búrlivý dych pohol nebeskú klenbu a od tých čias sa strieda deň s nocou a leto so zimou.
A videl Drak, že je to dobré.
Zrodenie Draka však neprinieslo kýžený zmier.
S ešte väčšou silou sa rozhoreli staré spory. Teraz si však prarodičia zlosť nemuseli vybíjať len jeden na druhom, bol tu už aj Trang-Oul. Nestal sa mostom klenúcim sa nad priepasťou prirodzených protikladov, mostom, ktorý obaja v dobrom úmysle dúfali postaviť. Každý z rodičov v ňom videl len temnú stránku rodiča druhého. Hlboko zahľadení sami do seba premárnili príležitosť, ktorá sa aj bytostiam oplývajúcim zdanlivo nekonečnou silou a múdrosťou ponúka len raz. Zdá sa, že ani prvé bytosti nie sú dokonalé. Zdá sa, že možno práve určitá miera nedokonalosti je to, čo oddeľuje Niečo od úplného Nič...
Trang-Oul dlho a trpezlivo znášal útoky rodičov. Čas od času sa mu podarilo urovnať nejakú šarvátku či malý spor. Sám však cítil, že veci spejú k horšiemu a hnev v jeho srdci rástol.
I nastal ten deň, ktorý nastať musel. Drakova čaša trpezlivosti pretiekla. Zreval trikrát k Nebu hlasom zúrivým a dupol trikrát nohou do Zeme. Vzlietol ku klenbe a udrel do nej z celej sily hruďou, zniesol sa opäť dolu a plecom udrel do zeme. Strašné údery spôsobili, že Vit a Drítta sú dnes od seba tak ďaleko, že svojím hnevom na seba nedosiahnu. No zúrivosť Trang-Oula ešte stále horela hrozným plameňom. Vznášajúc sa v povetrí trhal si mäso z tela a rozhadzoval ho na všetky strany sveta, v spravodlivom hneve sa zbavoval všetkého, čo ho pútalo rodičov. Všetkých vzťahov, všetkých väzieb, všetkých citov. Neustal, kým z neho nezostala len podstata, iba biele kosti. Čistá úvaha a jasný, citmi neovplyvnený rozum. Až vtedy pohasol jeho hnev.
A vedel Drak, že je to dobré.
Spokojný ovinul svoje kostnaté telo okolo sveta, zubami zahryzol do chvosta a zaspal. Spí až do dnešných dní.
No na svete zostali pozostatky jeho telesnosti. Oči sa zabodli do nebeskej klenby a krúžia v nekonečnom kolobehu ako Slnce a Mesiac. Z jeho krídel vznikli nebeské božstvá sídliace v Pevnosti, jeho pazúry zaťaté do hlbín zeme splodili Vyhňu Pekelnú.
Kúsky tela sa premenili na ľudí, ktorí osídlili svet. Tisíce tisícov šupín sa zmenilo na obyčajných ľudí, ktorí svojou prácou svet živia, buď im chvála. Zo svalov a šliach sa stali udatní bojovníci, žily a nervy vytvorili kastu obchodníkov. Krv a ostatné telesné tekutiny sa rozliali po svete a oživili ho bohatstvom zvierat a rastlín. Dokonca aj obsah čriev našiel svoje uplatnenie, zmenil sa na to, čo dnes z neznámeho dôvodu nazývame majetkom a mnohí z ľudí, nevedno prečo, nachádzajú zmysel života v jeho hromadení...
Srdce dopadlo do hôr na severe, do Vysočiny. Zmenilo sa na prekrásny kryštál, ktorý v sebe skrýva dušu Trang-Oula i svedomie ľudí tejto zeme. Stále tepe dračím pulzom... Je veľmi krehké a zraniteľné, ale na šťastie nás všetkých do jeho blízkosti dopadlo aj jedno z dračích ramien. Vyrástol z neho ľud, ktorý srdce od svojho zrodu chráni. Mnohí už o srdci snívali a pokúšali sa ho zmocniť, ale vďaka oddaným strážcom je stále nedotknuté. Tu sedí jedno z detí toho udatného národa."
Demrud ukázal na Harasa a vážne sa uklonil. Mladíkovi očerveneli uši a chvíľu nevedel, čo si počať s rukami. Atami otvoril ústa v snahe niečo povedať, ale spomenul si na Nekromancerov úvod a znovu ich zatvoril. Demrud si znovu osviežil hrdlo a pokračoval.
"Drak spí, no jeho spánok nie je vždy pokojný. Nenávisť medzi Vitom a Dríttou nevychladla a ani nikdy nevychladne, boj je však vedený prostredníctvom Nebeskej Pevnosti a Pekelnej Vyhne. Každé drobné narušenie rovnováhy v tejto nekonečnej vojne vedie k jemným záchvevom jeho kostí. Ak sa však misky váh rovnováhy príliš naklonia na jednu stranu - je úplne jedno na ktorú stranu, Drak precitne. Vezme si späť všetko, čo mu patrí a znovunadobudnutou silou zjedná nápravu. Bude to koniec všetkého živého na svete, ale zároveň aj zrodenie novej generácie. Jeden kolobeh sveta skončí, druhý začne. A Drak znovu uľahne ku spánku.
A bude sa mu snívať, že je to dobré."
Fajka akoby rozpoznala koniec mýtu a pohasla. Demrud nenáhlivo zopakoval obrad jej plnenia, zaujal trochu pohodlnejšiu polohu, overil si pohľadom, že záujem poslucháčov stále trvá a pokračoval.
"Tak končí legenda. Snažil som sa ju vyrozprávať čo najstručnejšie a čo najjasnejšie a pokiaľ možno vyhnúť sa prílišnému pátosu - neskôr ti vysvetlím čo to je," - dodal nechápavo zmraštenému Harasovmu čelu. "Niektoré citáty sú ale natoľko kvetnaté, že som neodolal. Zatiaľ som ale nič nepovedal o Nekromanceroch, aj keď ich pomenovanie dračie deti hovorí, že istá súvislosť by tu byť mohla.
Pokračujme teda...
Uši Trang-Oula dopadli do miest, kde sa dnes rozlievajú močariská v džungliach Južného Khadjistanu. V spleti mangrovníkov a tropických tráv, v spare horúceho juhu z nich vyrástol malý národ. Obdarený vlastnosťami časti tela, z ktorej bol stvorený - zmyslom načúvať a zmyslom pre rovnováhu. Moji praotcovia rýchle vycítili svoj talent a začali od samého začiatku pracovať na jeho zveľadení. Časť z nich vybudovala mesto, podzemnú pevnosť, ktorej polohu poznajú len zasvätení. Druhá časť sa rozpŕchla do sveta, aby nazhromaždila čo najväčšiu časť ľudského poznania a po čase vedomosti doručila do rúk povolaných. Na celé stáročia sa potom uzatvorili dobrovoľne do kamenného väzenia, bádali, učili sa a hľadali.
Hľadali spôsob, ako prekonať slabosť tela a jeho obmedzenie vekom, pretože v čase vymedzenom pre ľudský život nebolo možné zvládnuť nezmerné množstvo vedomostí.
Hľadali cestu, ktorou sa dostať rýchle k správam nutným pre ich poslanie, ako predvídať nepredvídateľné.
Hľadali silu, ktorou je možné rovnováhu sveta udržať.
Hľadali odvahu zbaviť sa balastu ľudských citov - lásky a nenávisti, hnevu či dobromyseľnosti, zúrivosti, súcitu... Dosiahnuť čistý, ničím nezaťažený rozum, schopnosť nezaujatého úsudku a rýchleho rozhodovania v prospech jedinej veci - rovnováhy.
Hľadali a nachádzali. Kládli si otázky a sami si na ne dokázali odpovedať. Stavali si dobrovoľne do cesty prekážky a zdolávali ich. V bolesti a odriekaní sa stovky a tisíce rokov rodilo naše poznanie.
Našli spôsob, ako sa zbaviť veľkej časti telesných potrieb. Zaplatili za to neduživou postavou.
Našli spôsob, akým oklamať čas a žiť dlho, tak dlho ako žiaden zo smrteľníkov. Zaplatili za to neutíchajúcou túžbou po pokoji, ktorý je taký vzdialený...
Našli spôsob, ako sa dozvedieť mnoho o tom, čo rozochvieva dračie kosti. Zaplatili za to neutíchajúcim kvílením mŕtvych duší.
Našli silu, ktorou dokázali narušenú rovnováhu znovu nastoliť. Zaplatili za to nenávisťou všetkých živých.
Našli odvahu zbaviť sa citov. Treba spomínať, čím za to zaplatili?
Našli dostatok drzosti ukradnúť tajomstvá Nebesám i Hlbinám a použiť ich proti im samotným."

Demrud zmĺkol a zahľadel sa na Atamiho. Paladín pochopil, že dostal tiché povolenie klásť otázky.
"Tvoj jazyk je obratný a veľmi výrečný, Demrud. Podobné príbehy by som ti ale neodporúčal opakovať pred horlivým zástancom viery Zakarumu. Každé tvoje slovo bolo rúhaním voči Bohu a hranice s kacírmi planuli za reči omnoho jemnejšie... Sľúbil som, že zachovám pokoj - úprimne povedané, stálo ma to dosť veľa premáhania. Nie, nebudem útočiť na tvoje tvrdenia, pokúsim sa zostať vecným, pokúsim sa na chvíľu zabudnúť na svojho Boha, nech mi takú trúfalosť vo svojej neskonalej dobrote odpustí. Budem sa len pýtať."
Nekromancer vážne prikývol.
"To bolo výstižné, vlastne si - možno nechtiac - problém pomenoval. Odmietame sa navzájom vypočuť. Odmietame pochopiť, že rozdielnosť nemusí vždy pôsobiť protichodne. Odmietame sa len na základe tejto rozdielnosti. Moje ucho - ucho draka," - ironicky sa uškrnul - "je otvorené, počúvam tvoje otázky. Ani sám nevieš, ako si vážim tvoju ochotu ich položiť."
"Nebudeš to mať ľahké," - povedal Atami. "Tak najskôr na zahriatie čosi jednoduchšie: ako môže vzniknúť Niečo z Ničoho?"
Demrud sa nezdal byť zaskočený.
"Rozprával som mýtus. Pre zrozumiteľnosť sú v ňom použité obrazy, ktoré ľudská myseľ dokáže pochopiť, dokonca ani Trang-Oula si netreba predstavovať ako draka... Hm, Niečo z Ničoho... Vraj jednoduchšie... Najlepšie bude, ak ti ukážem, ako na túto často kladenú otázku odpovedáme najmladším adeptom našich náuk."
Nekromancer sa naklonil dopredu a dlaňou pred sebou urovnal hlinu.
"Povedzme, že prázdne miesto na zemi predstavuje Nič. No, je tam síce hlina, pár stebiel trávy a nejaký kamienok, ale nebuďme malicherní," - pozrel na poslucháčov, súhlasnú odpoveď ani nečakal. Zaťal do mäkkej hliny štíhle biele prsty a v dlani zovrel za hrsť pôdy.
"Bolo Nič. V hline je teraz jamka a v hrsti mám trochu zeme. Niečo a Niečo. Takto vysvetľujeme Počiatok. Nuž a teraz návrat do Ničoty, predídem tak možno ďalšej otázke," - hlinu nasypal do jamky a povrch starostlivo uhladil. "Bolo Niečo, zase je Nič."
"Hééj, počkaj, tú dážďovku si nemusel zahrabávať, je celkom chutná," - Haras nebol s ukážkou celkom spokojný a začal jamku znovu rozhrabávať.
"Dobre," - prikývol Atami, Harasa si nevšímal. "Ako si povedal, je to mýtus a aj keď s ním nesúhlasím, beriem ho ako základ vašej viery - ak sa to vierou dá vôbec nazvať. Ale povedz mi, prečo bojujete len proti Nebeskej Pevnosti, keď vám ide o rovnováhu sveta? Pekelnej Vyhni sa vaša pozornosť, zdá sa, úplne vyhýba, ak nechcem rovno povedať, že jej slúžite. Prečo ste v spojení so záhrobím, vaši nemŕtvi služobníci, vaši otroci, sú predsa zatratené duše, ktoré ovláda temná moc?" - paladínove oči sa rozsvietili v svätom vytržení a slová sa z neho rýchle sypali.
"Vidíš, čo narobí neznalosť," - vážne pokýval hlavou Demrud. "Je to dané len zhodou okolností v posledných desaťročiach. V tomto období boli misky váh trvale naklonené na stranu Pevnosti a my sme ich preto váhou svojej sily vyrovnávali na strane opačnej. V dávnejších dobách sa rovnováha väčšinou húpala zo strany na stranu a dračie deti podľa potreby zasahovali na oboch stranách sporu. Vynieslo nám to povesť vierolomníkov a zradcov. Spojenie so záhrobím? Áno, to je naša najväčšia sila a za jej ovládnutie platíme veľmi krutú daň..." - Demrudovi potemneli oči. "Ale aby nedošlo k omylu, záhrobie stojí mimo sporu Nebies a Pekla, aj keď je z nejakého dôvodu považované za oblasť temnoty."
"Tak neznalosť?" - Atami prudko zvýšil hlas. "Duše, ktorým nedoprajete pokoja. Jedy a kliatby ktorými mrzačíte a zabíjate nevinných. Deti, ktoré kradnete matkám z kolísok a vraždíte pri akýchsi karikatúrach náboženských obradov! Čierna mágia, poškvrnené chrámy, znesvätené telá - to sú vaše spôsoby! Takto bojujete za tú vašu rovnováhu? Vraj utrpenie a odriekanie! Aké utrpenie? Aké odriekanie? Jediným utrpením pre vás musí byť, že sa vám dakto dokáže postaviť na odpor a že ešte nie ste dostatočne silní, aby ste nám vládli! Myslíš, že toto všetko dokážeš zakryť jedinou rozprávkou?
Tváriš sa ako vševed, ktorý má na všetko odpoveď! Balamutíš nás tu sprostosťami, ktoré sa tvária ako úžasné múdro dobrotivého deduška, ktorý nás, hlúpe dietky, chráni pred zlými bubákmi a láskyplne nám hrozí prstom, keď si rozbíjame kolienka..." - nestihol dopovedať, lebo Demrud tiež stratil časť pokoja a skočil mu prudko do reči.
"Hm, útočíš. Rozvahu, veliteľ, rozvahu. Nepriateľ má ešte sily v zálohe, neposielaj vojská do pripravenej pasce. Áno, duše ktoré budíme a zotročujeme, jedy, takzvaná čierna mágia a kliatby, ktorými zabíjame. Deti, ktoré kradneme. Ale nežerieme. Sú to deti nadané mimoriadnym talentom, z ktorých vyrastú noví Nekromanceri. Neslúžime žiadne omše, udieranie sa do pŕs a plazenie sa v prachu pred ikonou akéhosi boha je nám smiešne. Slúžime ticho a bez očakávaní odmeny.
Spôsobujeme rany, ale sú to rany felčiara, ktorý sekne žilou, aby uzdravil telo. Sme hnusné pijavice, ktoré plavec s odporom strhne z tela a rozpučí v prachu. Tie isté pijavice, ktoré si s očakávaním úľavy dobrovoľne prikladá na prsia, keď ho spaľuje horúčka. Sme nôž, ktorý odreže ruku napadnutú sneťou, aby prežil zbytok tela.
A zdá sa, že ťa zaujali aj naše drobné boliestky... Nechcel som ťa nimi príliš zaťažovať. Dobre, ty to chceš.
Snažili sme sa priblížiť dokonalosti - ale dokonalosť sama je vlastnosť Ničoty, spomínal som to už?
Obmedzili sme potreby tela, ale jesť stále musíme. Chceli sme sa zbaviť spánku, ale nevyhneme sa mu celkom. Ani snom... Ale stále sú - a hrozné. Myslíš, že by si dokázal snívať noc čo noc sen Nekromancera a nezošalel pri tom? Myslíš, že by si dokázal žiť tisíc rokov a vydržal tú odpornú samotu a hradbu nenávisti, ktorá ťa obkľučuje? Prekonal by si skúšku, pri ktorej musíš v tranze roztrhať svoje duchovné telo a pomenovať jeho časti? Možno áno, jeden z desiatich ju prežije...
Nazreli sme do budúcnosti. Vidíme jej časť, ale nie celok. A občas sa aj mýlime vo svojich predpovediach.
Omyly prinášajú obete, áno, niekedy zomierajú nevinní. Nevinní ľudia, ale aj nevinné stvorenia, ktoré nazývate obludami, démonmi a ktovie ešte ako. Ich jediným hriechom pritom je, že slúžia strane opačnej, nie tej, na ktorej ste vy... Kradneme deti ich plačúcim matkám, aby sme ich vychovali pre spásu sveta. Tisíckrát nás prekľajú. Vieš ako páli ich bolesť? Vieš to?
Rúbeme les a lietajú triesky, spolu s rukou otrávenou sneťou odrežeme možno aj kus zdravého mäsa. Nemôžeme a nesmieme ľutovať svoje obete, ľudí ani démonov, preto sme sa aj zbavili citov. Zase nie dokonale, čosi ľudské kdesi v hĺbke zostalo. Videl si už slzy Nekromancera, paladín? Je to najvzácnejšia tekutina na svete. Ale existuje.
Prelomili sme bariéru smrti a voľne sa pohybujeme za jej hranicou. Sme na ňu pripravení, ale bojíme sa jej viac, ako ktokoľvek iný. Práve preto, že vieme, čo nás za tým múrom čaká vtedy, keď sa za nami posledný raz zabuchne brána... Zotročujeme duše, berieme im pokoj a proti svojej vôli nám musia slúžiť. Šepkajú nám s nechuťou o každom záchveve dračích kostí, s nárekom oživujú mŕtve pozostatky, aby v mene našich neduživých tiel ničili a zabíjali. Ceria na nás zuby ako besné psy, ale na slovo poslúchajú bič neobmedzeného vládcu. Kým len žije, kým udrží bič v rukách... Vieš, alebo aspoň tušíš, čo za tieto výsady otrokára platíme? Chceš si pozrieť naše malé súkromné, útulné, navýsosť intímne peklo? Chceš si položiť otázku kto je vlastne otrokom?"
Paladína na chvíľu, celkom krátku, príval slov zaskočil. Pokračoval však s nezmenšeným rozhorčením.
"Prázdne slová, samý prach vo vetre. Kto ti to má veriť? Dobre, ukáž mi to svoje peklo, som naň ohromne zvedavý! Neverím ti. Sú to len odporné výmysly, si vlk tváriaci sa ako ovečka..."
Nekromancer bez slova vytiahol spoza opaska malú drevenú škatuľku.
"Naozaj ho chceš vidieť?" - uprene sa zadíval do Atamiho očí. "Dobre, ale len ty sám, Haras s nami nepôjde. Paladín by mal byť dosť silný, aby taký zážitok zniesol. Len neviem, čo všetko znesie Vlk."
Haras pokrútil hlavou.
"Aj ja," - povedal vážne. "Videl som pred chvíľu, že bojovník zo mňa ešte nevyrástol. Na smrť ma vyľakalo pár kostí. Demrud, ja chcem vidieť čo tam je a keď sa z toho poseriem... tak čo už, bude o jedného bojovníka menej. Veď kto stojí o trasorítku. A o kameni, to čo hovoril," - obrátil sa na Atamiho - "to je pravda. Vedia o tom všetci Vlci, aj Medvede, aj Hadi, aj Žeriavy... Všetci. Strážime ho. Posratý strážca nechcem byť, veď by som ho zasmradil. A keď sa už teda mám od strachu naozaj posrať, tak nech je to tam, kde to moc škody nenarobí. Aspoň si tak myslím, keď je ini... intin..., no, to Demrudove útulné miestečko také strašné, tak to tam možno vadiť nebude."
"Dobre, synak, dobre," - prikývol Nekromancer. Doteraz sa mu zdalo, že Haras nestíhal príliš sledovať obsah jeho výmeny názorov s paladínom a bol prekvapený jeho výrečnosťou.
"Ale nejde len o posratie, ako si dosť výstižne povedal. Skôr sa bojím o tvoju hlavu, nech sa ti to v nej nepomieša."
"Moja hlava je tvrdá dosť. Keby niečo, tak Atami vie, čo treba" - pošúchal si Haras mimovoľne podliatinu na čeľusti. "Atami, keby som bol príliš tuhý, tak mi pokojne jednu šľahni hoci aj so štítom, tuším to pomáha," - vyceril barbar biele zuby.
Demrud ľahostajne pokrčil plecami a pozrel na Atamiho. Ten len zachmúrene prikývol.
"Dobre. Seďte pokojne, dýchajte zhlboka. Ideme na cestu" - Nekromancer otvoril škatuľku a nasypal do ohňa štipku akéhosi prášku. Plamene na chvíľu vzbĺkli a drevo začalo čmudiť štipľavým zelenkavým dymom. Protivný zápach sa ale začal meniť na príjemnú vôňu, ktorá ťažila viečka a lepila oči. Demrud začal pospevovať vysokým hlasom zádumčivú melódiu, sprevádzal ju rytmickým poklepávaním dvoch kostených paličiek.
Zotmelo sa úplne, mesiac kamsi zmizol.
Oblohu rozozvučal blesk, ale nežiaril. Naopak, akoby svojim kľukatým telom temnotu znásobil. Všetko sa stratilo, zostala len aróma dymu a monotónny spev.
Prešla doba - krátka či dlhá? Nevedno, čas sa v temnote tiež kamsi vytratil. Ukázalo sa svetielko, jedno, dve, desať, tisíc. Obloha - nie, to nebola obloha, sa rozžiarila. Svieži vetrík zavial množstvom vôní. Demrudov spev utíchol, nahradil ho vzdialený príjemný zvuk podobný šelestu lesa plného spevavého vtáctva.
Stáli - kde to vlastne stáli?
V strede ničoho, v obrovskej žiarivej guli, na malom ostrovčeku pevnej zeme. Nedozierna hlbina pod nohami, výšavy nad hlavou. Zrnko piesku vznášajúce sa pokojne v povetrí.
"Hmm," - sarkasticky prikývol hlavou Atami. "Skutočne odpudzujúce, už sa nedivím..."
Demrud ho umlčal ráznym gestom naznačujúcim trpezlivosť. Tak stáli a kochali sa jasom oblohy, monumentálnosťou nedohľadných priestorov, kde pojmy hore a dolu takmer strácali význam, nastavovali tváre závanom voňavého vetríka.
Premena začala pozvoľne, takmer nebadane. Nebo potemnelo. Prenikavá žiara stratila lesk a začala pomaly víriť v temnejších odtieňoch. Vzdialenosti akoby sa zmenšovali. Spev vtákov zosilnel, pôvabné trilky akoby sa zmenili na škrekľavý krik, z hlbín sa k nemu pridali vzdialené čvachtavé zvuky. Vzduch znehybnel a bolo v ňom cítiť čudný pach. Otriasol nimi prvý nápor vlhkého chladu.
Silnelo to.
Na oblohe besneli nachovo-čierne víry v krúžení, ktoré oko nestačilo sledovať. V nehybnom ťažkom vzduchu visel odporný sladkastý pach rozkladu, vystupoval z hĺbok. Zvuky prerástli do neznesiteľného zavíjania a škrekotu, na ich pozadí dunelo ohlušivo hlboké mrmlanie čohosi nezmerateľne zlého.
Najhorší bol ale ten čľapot, vlhké hmýrenie, stúpanie hladiny pod ich ostrovčekom istoty. Opatrne nazreli cez okraj.
Bol to neuveriteľný, šialený obraz.
Priestor pod nimi pomaly zalievala lesklá masa tiel a ich častí, jej hladina pulzovala hnusnou paródiou života. V slizkej zmesi krvi, výkalov, žieravín a rozkladajúcich sa telesných štiav plávalo množstvo tvorov vzdialene podobných ľuďom. Neobratnými pohybmi sa snažili udržať na hladine a ukojiť neovládateľný hlad. Ich zahnívajúce pazúry trhali všetko vôkol seba, čierne zuby neustávali v pohybe, drvili všetko, čo sa medzi ne dostalo, hrudy nechutnej potravy sa valili nenásytnými hrdlami. Žrali a boli požieraní. Tí, čo už nemohli alebo nevládali džgať do seba odporný hnus, boli tlačení do hĺbok, odkiaľ sa vynárali stále noví a noví nenažranci. Hladinu občas vzdula veľká bublina a v mľaskavom výbuchu vyvrhla zo svojich útrob spŕšky slizu a smradu.
Každý divoký výjav bol okamžite vystriedaný fantazmagóriou oveľa horšou. Zošúverený starec požierajúci si vlastnú nohu, tak úporne sa nahýbajúci ku kýpťu stehna až kým koža na chrbte neznesie to namáhanie a nepraskne... Je okamžite zavalený hromadou dravcov, ktorí trhlinu driapu a ťahajú z nej vnútornosti, telá sa v zápase ponárajú pod hladinu.
Torzo ľudského tela pchá malomocnými rukami do krku všetko, na čo dosiahne. Rýchle, rýchlejšie... Potravu, ktorá sa nemá kde uchytiť a velikánskym otvorom na bruchu sa sype von. Ruky sa jej zase nedočkavo zmocňujú a pchajú ju horúčkovito späť do gágora.
Nová vlna splaškov, nový obraz.
Obrovité črevo plávajúce po hladine nasáva jedným zmietajúcim sa koncom všetko čo zasiahne, v zajatí jeho priesvitných zelenkavých, v márnych pokusoch o trávenie sa vlniacich stien sa stále odohráva divoký boj o potravu. Z druhého konca sa valí hromada zomletých zvyškov mäsa pomiešaného s úlomkami kostí, už tam číha svorka parazitov a nedočkavo chlemce plnými dlaňami páchnuce exkrementy. Trvá to len okamih, celá spoločnosť je spláchnutá pod hladinu novou vlnou orgií hladu. Potopená, aby sa tam dakde na dne jej zvyšky rozložili a znovu poskladali, aby sa znovu zrodili do kolobehu neukojeného zúfalstva.
Atami s Harasom užasnuto civeli na obraz skazy. Demrud stál za nimi s temným úsmevom na perách.
"Hľa, moje kráľovstvo!" - zvolal a roztiahol ruky v objímajúcom geste. "Moji otroci, moji verní služobníci, moji otrokári číhajúci na príležitosť pomstiť sa. Moja odmena za to, čo v mene Draka robím pre svet."
Strhol z pliec krátky pláštik a hodil ho do divokej masy. Ostré tesáky ho v okamihu rozdriapali na kúsky, ale zdrapy sa neponorili, ale zrastali späť do jediného kusa, ktorého sa nedočkavé papule opäť zmocnili. A znovu, a znovu...
"Osud mojej duše," - ukázal na plášť. "Naveky sa bude zmietať v bolesti bez šance na pokoj, očistu a znovuzrodenie."
Predstavenie sa náhle a bez varovania skončilo. Tma a údery bleskov temnoty, ohlušujúci kovový zvuk zvona, závan štipľavého dymu.

Precitli znovu pri ohníku plápolajúcom veselými plameňmi.
Atami a Haras sa ako jeden muž otočili a v predklone dávili ešte pomerne čerstvú večeru. Bledí v tvári a s horkou chuťou v ústach sa po hodnej chvíli vrátili k ohňu. Nikomu nebolo do reči, mĺkvo hľadeli do zeme. Nekromancer ich sledoval s prázdnym výrazom v očiach, nebola v nich ani štipka výsmechu.
Atami prvý zdvihol zrak.
"To bolo skutočné? Neboli to vidiny či halucinácie z drogy?"
"Kto vie?" - pokrčil plecami Demrud. "Bol to sen Nekromancera. Je sen skutočný? Čo je skutočné? Je vôbec niečo skutočné?"
"Nehovor v hádankách, Demrud, ešte raz sa ťa celkom vážne pýtam..."
"Nuž, vieme nazrieť do budúcnosti, ale nevidíme všetko," - zase pokrčenie pliec. "To, čo ste videli s veľkou pravdepodobnosťou skutočné je. Svieti len malá iskierka nádeje, že sa mýlime. Nádeje... Ale ak mám byť celkom úprimný, tak by sme sa mýlili neradi."
Údiv jeho spoločníkov bol nefalšovaný.
"Nehovor mi, že tam chceš skončiť, veď to je..." - Atami nenachádzal slová.
"Ani náhodou, to by som musel byť úplne ... no, taký, ako si chcel povedať," - rozosmial sa Nekromancer. "Po pravde, vôbec nemusím v tej žumpe skončiť, stačí maličkosť: aby sa len našiel niekto, kto za mňa to bremeno dobrovoľne prevezme. Je veľa pohodlných mladých Nekromancerov, ktorí to ochotne spravia. Dostanú totiž bez akéhokoľvek úsilia pekne vybudované, útulné peklíčko s hromadou ochotných služobníkov. Maličký zádrheľ je v tom, že takáto ochotná osoba nemusí byť poruke vtedy, keď jej je najviac treba. Vtedy... vlastne, veď ste videli, ako skončil môj plášť," - úškrn chvíľu pretrval, potom Demrud zvážnel.
"Mýlili by sme sa ale naozaj neradi. Taký omyl by bol príznakom toho, že to čo robíme, nemusí mať zmysel. Zmysel, na ktorom je postavená existencia celého nášho rodu. Príznakom toho, že sme skutočne len bandou kreatúr hyzdiacich tvár sveta. Možnosť omylu tu skutočne je, veď dokonalosť... nebudem sa opakovať.
Miera neistoty dáva priestor aj iným názorom, tvrdeniam, inej viere. Preto nikoho nezatracujeme a ani svoje názory nikomu nevnucujeme."
"Okrem tých malých detí," - zašepkal Atami.
"Áno, okrem nich. Okrem obetí, okrem triesok z vyrúbaného lesa. Ja sám som jedným z tých detí, matne si spomínam na slzy žiaľu a smútok z núteného odlúčenia. Tak dávno, tak dávno... Už ale neľutujem. Neľutujem ani jediný deň, ani jediný skutok a ak by som si mohol sám znovu vybrať osud, tak nezaváham."
Atami sa postavil. Vzal do ruky štít a vzdal ním Demrudovi poctu. Poctu vojaka vojakovi.
"Rešpektujem tvoju cestu, Nekromancer. Aj keď s ňou nesúhlasím. Je to rešpekt nepriateľa pred nepriateľom hodným cti. Máš svoju cestu chladnej úvahy bez citov, choď po nej, tak, ako ti rozum káže. Ja pôjdem cestou svojou, cestou srdca a viery. Neviem nahliadnuť do budúcnosti a možno sa dopustím mnohých omylov. Tie triesky z porúbaného lesa by mi však spôsobovali viac bolesti, než to najsmradľavejšie peklo."
A mesiac zase svietil. Už to ale nebol ten istý mesiac čo pred chvíľou. Nič už nebolo také, ako pred chvíľou.
Pod ním na lesnej čistinke odpočívali pri hasnúcom ohníku traja pútnici.
Tiež boli iní ako pred chvíľou, pár spoločne strávených chvíľ ich zmenilo viac, ako si mysleli.
A možno ani nie.
A to by bolo dobré.